Nikto pred nikým nezatváral dvere, nikto nikomu nezávidel ani neprial zlé a čo je najdôležitejšie, nikto nikoho neklamal.
Panovník bol spokojný, pretože ho ľud miloval a on miloval svoj národ. Sám bol nielen veľmi múdry a spravodlivý, bol však tiež odvážny a nikdy by nedopustil, aby pravda bola až na druhom mieste. Keď sa prechádzal medzi svojim ľudom, pozoroval, že podobne ako dieťa zo svojho rodiča, tak aj jeho ľud si berie hodnoty, ktoré on uznával, za svoje. To jeho srdce napĺňalo šťastím.
Náhle začali poslovia prinášať správy o drakovi, ktorý napáda a gniavi ďaleké krajiny.
„Pomaly ale isto príde aj k nám!“ Maľovali temnú budúcnosť panovníkovi. „Čochvíľa bude aj tu! Musíme sa pripraviť!“ Očividne sa v obraze neveselej budúcnosti vyžívali. „Po jeho príchode tu budú stovky ba tisíce mŕtvych!“ Lamentovali.
Panovník veľmi rýchlo zhodnotil a pochopil blížiacu sa hrozbu. Rýchlo sa rozhodol aké kroky bude najlepšie podniknúť. Najskôr o všetkom informoval svoj ľud a sám vycestoval do susedných krajín, aby získal čo najviac informácii o drakovi a obrane pred ním.
Poslovia prinášali neustále hrozivejšie a hrozivejšie správy o smrtiacom netvorovi o stovkách mŕtvych, o spálených krajinách. Hrozby a strašenie nemalo konca - kraja. Panovník ani na jedinú sekundu neustával na ceste za bezpečím krajiny a o všetkom dôležitom sa snažil čo najskôr informovať aj toho najmenšieho. Ľud každú takúto správu počúval pozorne avšak pokojne, pretože panovníkovi dôveroval.
Napokon nastal ten deň a nad kráľovstvom sa obloha zatiahla ťažkými mrakmi z ktorých hromy – blesky temne duneli nad krajinou. Drak so všetkou vervou a neohrozenosťou dorazil. S bubienky - trhajúcim škrekotom vtrhol rýchlo do samého srdca zeme. Jeho prekvapenie však bolo obrovské, keď našiel všetok ľud pospolu, pripravený na obranu. Márne hľadal v ich obrane trhlinu, márne šíril zvesti o jeho dobrom úmysle, nikto mu neveril.
Napokon vytiahol najťažší kaliber, ktorý doteraz vždycky zabral a zaútočil na samotného panovníka. Nič mu to však nebolo platné. Ľud si svojho vladára obránil a klamstvám, ktoré o ňom drak šíril do všetkých končín zeme, neveril.
Takéto zlyhanie draka rozzúrilo do nepríčetnosti (do červena). Spálil všetko čo mu prišlo do cesty a plný frustrácie z náhleho neúspechu, odletel preč. Pochopil, že narazil na kameň na ktorom by si mohol poľahky vylámať všetky zuby.
Pokúsil sa napadnúť ďalšiu a ďalšiu krajinu, no ani tam neuspel. Ľud síce nedržal tak pospolu ako v predošlej krajine, avšak drak sám cítil, že sa v ňom akoby čosi zlomilo a ničiť či dobývať sa mu už nechcelo. Odletel teda tam kde začal, aby sa po nejakom čase znovu vrátil späť a požiadal panovníka o odpustenie a možnosť žiť v mieri v jeho krajine. Panovník a všetok ľud ho prijal vľúdne a drak pomohol napraviť škody, ktoré napáchal.
Kde bolo, tam bolo, bolo raz jedno kráľovstvo. V tom kráľovstve bol každý spokojný a šťastný. Dokonca aj drak. Nikto nikomu nezávidel ani neprial zlé a čo je najdôležitejšie, nikto nikoho neklamal. Všetci si verili a všetci sa mali radi, pretože krajinu viedol múdry a odvážny panovník.
