Každý, kto ma pozná aspoň máličko, vie, že cestovanie nepatrí medzi moje dvakrát obľúbené činnosti. Napriek tejto skutočnosti sa síce zriedkavo ale predsa, u mňa občas objaví hotové cestovateľské šialenstvo. Bez ohľadu na počasie, ročnú či dennú dobu, balím batoh a vyrážam. Niekedy mám vopred vytýčený cieľ, inokedy o mojom smere rozhoduje ďalšia križovatka.
Nie inak tomu bolo aj v tomto prípade. Bez ohľadu na všetky obmedzenia, ktoré zvierali krajinu a ľudí ako kliešte kata pri tortúre, som sedel vo vlaku rútiacom sa kamsi do noci. Ešte raz som si v hlave prešiel všetky veci v batohu a spokojne obrátil pohľad von oknom. Vozeň bol osvetlený iba tlmeným svetlom a okrem spiaceho párika na jeho konci bol prázdny.
Vlak sa náhlil akoby mu za pätami horelo, no čas bežal pomaly, akoby sa každým prejdeným metrom cieľ vzďaľoval. Za oknom poletovali veľké chuchvalce snehu avšak nebol som si istý či tak husto sneží alebo rútiaci sa vlak sneh víri. Aktuálna predpoveď hlásila, že mrzne až praští. Znovu, ako toľkokrát na začiatku každej takejto cesty, sa ma začali zmocňovať pochybnosti. Premýšľal som, či som dostatočne teplo oblečený, či mám dostatok vecí na prezlečenie a či zvládnem trasu, ktorú som si vytýčil. Predsa sa len jednalo o pochod lesom, dlhý niekoľko desiatok kilometrov terénom, ktorý som vonkoncom nepoznal.
Vstal som aby som sa trochu ponaťahoval a v tom beda! Mobil, môj najvernejší spoločník, bez ktorého som načisto stratený, s hlasným prasknutím spadol na podlahu! Zaúpel som a okamžite ho zvieral ešte tuhšie ako starostlivá matka svoje dieťa. Naozaj netuším čo sa stalo avšak mobil nešlo vôbec zapnúť. Tisol som zapínacie tlačidlo ako o život a cítil ako mi v krku narastá hrča. „Vari ma nechceš takto opustiť! Nemôžeš ma nechať! Počuješ? Preber sa!“ Prosil som ho so slzami na krajíčku, no displej sa ani nerozsvietil.
Znechutene a užialene som klesol späť na svoje miesto a premýšľal čo si počnem ďalej. Nielenže som mal v mobile lístok na vlak, hlavne tam bola mapa, bez ktorej som úplne stratený. Skleslo som sa oprel o studené sklo a v duchu sa modlil, aby sa stal zázrak.
Bez opýtania sa či je tam voľno sa na sedadlo oproti posadil mladý rabín. Ak sa pýtate odkiaľ som vedel, že je rabín, neviem. Len čo som ho zbadal povedal som si v duchu, „pozrimeže, rabín!“ Najprekvapujúcejšie však bolo, že počiatočné rozhorčenie z jeho bezočivosti až podozrivo rýchlo vystriedala zvedavosť. Akoby som vedel, že mi chce niečo povedať. Civel som preto naňho s nevyslovenou otázkou no on akoby ma nevidel. Čítal si v drobnej knižke tak zaujato, akoby okolitý svet preňho nejestvoval. Napokon som sa odhodlal, odkašľal som si, ale skôr než som stačil niečo povedať, zatvoril knižku a s akýmsi povzdychom na mňa uprel živé oči. Na prvý pohľad mi bolo jasné, že je to múdry a dobrý človek.
Mierne pokynul, akoby súhlasil s mojimi myšlienkami a potuteľne sa usmial. „Potrebuješ pomôcť s mobilom?“ Civel som naňho ako na zjavenie. „Tak mi ho podaj.“ Vystrel ruku nečakajúc na odpoveď. Ako zhypnotizovaný som mu mobil podal a pozoroval ako ho drží v jednej ruke, zatiaľ čo druhou nad ním vo vzduchu kreslí akési symboly. Netrvalo to ani päť minút a mobil mi podával späť so širokým úsmevom.
„Ďakujem.“ Vyjachtal som a ani sa ho nepokúsil zapnúť. Chvíľu ma pobavene pozoroval a keď videl, že sa nemám k činu a iba naňho civím, zamával mi rukou pred očami. „No tak, veď ho zapni.“
Samozrejme, že som to skúsil a samozrejme, že sa mobil zapol.
„Nerozumiem, veď bol mŕtvy.“ Mrmlal som a ešte stále neschádzal z údivu. „Ako ste to dokázal? Čo ste vlastne urobil?“
„Mŕtvy? Ha ha!“ Zasmial sa pobavene. „Nie, mŕtvy teda rozhodne nebol. Vlastne to bola maličkosť!“ Pobavene mávol rukou. Keď mi bolo dovolené stvoriť Golema, tak oživiť nejaký ten mobil je pre mňa hračka.“ Neustále sa usmieval a jeho osobnosť vyžarovala toľkú pohodu akú je hádam schopné iba slnko. „Už budem vystupovať.“ Hlesol a napochytro vstal. „Dám ti ešte radu. Hneď ako vystúpiš, počkaj si na vlak, ktorý ťa odvezie naspäť. Dnes nie je vhodná doba na tú cestu, ktorú si si zvolil. Ešte nie.“
