Hlboko v hore, kde iba výnimočne zavítala ľudská noha si žil horár so svojou ženou priam v dokonalom lade s prírodou. Ich jediná dcérka Hanička im náročné dni plné ťažkej práce a uskromňovania sa presvetľovala slniečkom šťastia. Ich život ďaleko od ľudí ubiehal pokojne, iba sem – tam vyumývaný divokou búrkou ako to už chodí v prírode.
Ťažký život im nevadil a tak jediným kazom na ich šťastí bola Haničkina podivná choroba. Bez varovných príznakov jej náhle vystúpila teplota a potom ju vysiľovala v blúznení niekoľko dní. Proti chorobe nepomáhali modlitby ani bylinky. Privolaný doktor taktiež pomôcť nedokázal. Odporúčal navštíviť nemocnicu čo si však kvôli nedostatku peňazí nemohli dovoliť. Horár sa teda obrátil na pána a ten prisľúbil pomoc.
Bol deň pred Vianocami keď Hanka opäť ochorela. Blúznila o strigách, čertoch a zbojníkoch ukrytých v temných roklinách. Rodičia bezmocne sledovali každý jej nádych a bozkali jej znavené čielko.
Keď už horár nevydržal pohľad na choré dieťa, vzal sekeru a bez slova odišiel do hory. Brodil sa hlbokým snehom, padal, vstával, modlil sa a kričal. Vyzýval Boha, aby ušetril jeho milovanú dcéru, aby vykonal zázrak.
Keď sa vrátil do horárne, bola už tma. Nemalé bolo jeho prekvapenie, keď zistil, že majú hostí.
Horárka ich našla premrznutých a vyčerpaných pred horárňou. Horár si pútnikov obzrel dôslednejšie radujúc sa z dobrého srdca svojej ženy.
Starší bol vysoký muž s hustou tmavou bradou, dlhými nepoddajnými vlasmi a očami až neprirodzene modrými. Horár, človek spätý s prírodou vycítil, že tento chlap má na rukách ľudskú krv. Jeho domnienky potvrdzovali nielen jazvy na tvári a rukách, ale aj podozrievavý temný pohľad, ktorým si horára meral. Napriek tomu horár cítil, že im nechce ublížiť.
Druhý pútnik bol útlej postavy, priam ešte chlapec. Mal svetlé vlasy a pohľad tak čistý, že si horára okamžite získal.
Chlapec sa usmial a tento jeho úsmev naplnil pokojom horáreň rozvoňanú ohňom, bylinkami, drevom a teplom.
Chlapec svojho spolupútnika poprosil, aby nanosil drevo a potom ďakoval horárovi a horárke, že ich vľúdne prijali. “Bez Vašej ženy by sme v nehostinnej zime isto pomrzli.” Dodal dojatým hlasom.
Horár, človek nezvyknutý na dlhé reči iba prikývol a keď sa k nim chlapcov spolupútnik pridal, nalial im pálenku.
Chlapec sa s horárom dal do úprimného rozhovoru len čo starší odišiel spať. Rozprávali sa o Bohu, o živote v hore, o deťoch a horár žasol čo všetko chlapec vie a aké pokrokové má názory. Chlapec sa veľa pýtal, zaujímal ho každý detail jeho života. Horár sa z chlapcovho záujmu tešil a vôbec si neuvedomoval, že za oknami zúri nemilosrdná víchrica.
Na svitaní chlapec naznačil, žeby radi ostali ešte jednu noc. Horárka sa tomu potešila pretože Haničke sa od ich príchodu akoby zázrakom polepšilo.
Horár chcel naviazať na predchádzajúci rozhovor ktorý preňho bol ako výdatný dážď pre zem rozpálenú dlhým suchom.
Celý deň sa niesol v sviatočnej nálade. Starší pútnik robil ťažké práce vonku, zatiaľ čo horár pomáhal horárke pri príprave skromnej Štedrej večeri. Chlapec sa posadil sa na lavicu a nechal sa pohltiť pár knihami, ktoré v horárni našiel.
Večer si všetci ako jedná veľká rodina zasadli k Štedrovečernému stolu. Všetci boli šťastní a spokojní akoby bol medzi nimi prítomný duch Vianoc.
Po večeri si spolu zaspievali koledy a keď sa Hanka dostatočne naradovala zo skromných darčekov, spoločne poďakovali za požehnané Vianoce a pobrali sa k spánku.
Horára prebudil Hankin plač. “Znovu nočná mora,” pomyslel si, keď sa vrátil späť do postele. Spánok však neprichádzal a tak v tichu posvätnej noci premýšľal o svojom živote. Napriek náročnému životu ďakoval Bohu za všetko čo má. Jeho pozornosť zrazu upútal chlapcov tichý šepot.
„Polož ich pod stromček.“ Šepkal.
„Vykonám.“ Odvetil jeho druh.
Horár napínal sluch a keďže okrem zavíjaniu vetra a vlkov ktorí sa v tomto období presúvali do dolín nepočul nič, pokojne zaspal. Sníval sa mu zvláštny sen. Sedel s chlapcom pred kozubom, v ktorom blčal oheň, a chlapec mu vysvetľoval, že nosný trám treba urýchlene skontrolovať.
Prebudil sa spotený ešte za tmy. Do okien sa opieral silný vietor a krajinu pokrýval novým snehom. Horár vstal a podišiel k lavici na ktorej chlapec spal. Po chlapcovi či jeho spoločníkovi však v izbe nebolo ani stopy.
Opatrne zobudil manželku a keďže Hanka začala v horúčke blúzniť, s obavami k nej obaja odbiehali. Horárka o odchode pútnikov nič nevedela a keď jej rozpovedal svoj sen, rozpomenula sa, že aj ju chlapec v spánku prosil aby okamžite skontrolovali nosný trám.
Horár trám bez otáľania skontroloval a od strachu ho zalial studený pot. Trám bol škaredo poškodený a takisto dve z troch podpier. Vedel, že neostáva veľa času a ak niečo nepodnikne, strecha sa pod ťarchou snehu prepadne. Na opravu však nemal klince.
“Musíme okamžite preč.” Šeptal akoby silnejší zvuk mohol horáreň zboriť. Nevedel čo si počať teraz, keď Hanku znovu premohla horúčka.
Pokoj posvätnej noci odrazu prerušilo tiché zapraskanie trámu. Horár sa chcel v mihu k nemu vrhnúť a podoprieť ho hoci vlastnými rukami, len aby zachránil rodinu. Skôr však ako by to vôbec stačil urobiť, zavadil pohľadom o klince ležiace pod Vianočným stromčekom.
Teraz neváhal ani nepremýšľal, každý pohyb robil automaticky. Z priedomia vzal hranoly, ktoré tam odpočívali a opatrne akoby boli zo skla nimi trám podoprel. Následne ich ešte opatrne zabezpečil klincami. Až potom si konečne vydýchol.
Keď sa posadil k žene, ruky sa mu ešte stále chveli. “Ak by nás nevaroval, nedožili by sme sa rána.” Zamrmlal.
Žena prikývla, “kam ale obaja zmizli? Dvere sú predsa zahasprované.”
Obaja si nad tým dlho lámali hlavy, avšak nedokázali to pochopiť . Ráno potom našli sotva viditeľné stopy chlapcovho spoločníka smerujúce do hory. Chlapcove stopy nevideli.
Horárka potom pokľakla pred ukrižovaného a dlho sa modlila. Ďakovala za zázrak.
Hanička sa postupne uzdravila a pokiaľ žila, vždy na Vianoce svojim deťom a vnúčatám túto príhodu vyrozprávala ukazujúc tri klince ako dokaz.
Kto boli dvaja tajomní pútnici však vysvetliť nedokázala.
p { margin-bottom: 0.1in; direction: ltr; line-height: 115%; text-align: left; }
