Úprimnosť starých psov

Písmo: A- | A+

„Máš ešte jedno želanie.” Úprimne som sa zamyslel, „nič zásadné mi nechýba.“ „Niečo si jednoducho priať musíš!“ Naliehal. „V poriadku!“ Pousmial som sa v návale radosti z „Heuréka“ pocitu. „Chcem na jeden deň rozumieť reči zvi

Kráčal som upršanými uličkami do myšlienok ponorený snáď ešte viac než rukami do vrecák. Okolie som takmer nevnímal. Konečne som si našiel chvíľu pre seba a svoj vnútorný svet a v takých chvíľach nedovolím nikomu a ničomu moju pozornosť rozptýliť.

Pohrúžený do hĺbok, kam som ešte nikoho nepustil (a zrejme ani nepustím) som sa ocitol na križovatke úzkej a ešte užšej uličky a takmer som sa zrazil s postaršou, priestorovo výraznejšou pani so psíkom, či skôr našuchorenou chlpatou guľou na vôdzke. Takto náhle vtiahnutý späť do reality som vydesene civel na najlepšieho priateľa človeka, ktorý takisto zaskočený naším náhlym stretnutím, brechal akoby ho brali na nože.

„Džony, budeš ticho?!“ Panička sa huňatého miláčika snažila upokojiť. „Džony, počuješ?! Tíško, upokoj sa!“ S hlasným funením sa k nemu nahla a škrabkala ho za ušami. Pes, akoby len na to čakal, ihneď sa upokojil a slastne vrtel chvostíkom. „Prepáčte.“ Ospravedlňovala sa.

S úsmevom som pokynul, že je všetko v poriadku a už – už som chcel vykročiť na svoju cestu, keď tu zrazu som začul pobúrený hlas, ktorý nepatril ani mne, ani funiacej pani. „To mi je teda „spravodlivosť“!“

Rýchlo som sa obzrel. Psík si ma premeriaval typicky psím pohľadom, čo nebolo nijak prekvapivé keďže bol pes. „Ehm, prepáčte,“ v hlave mi skrsla náhla myšlienka. „Mohol by som sa s vašim psíkom trošku prejsť? Iba tuto, kúsoček.“ Len čo som tieto slová vyslovil, uvedomil som si ako opovážlivo vyzneli a v mihu som oľutoval, že som sa nechal uniesť náhlym popudom.

„Ale samozrejme!“ Pani sa zoširoka usmiala. „Nech sa páči,“ podávala mi vôdzku, „len mi naňho prosím dajte pozor. Počkám vás pred panelákom.“ Napravila si okuliare a len čo som, zaskočený jej sympatickou reakciou, prevzal vôdzku, knísavou chôdzou vyrazila svojim smerom a o nás sa viac nestarala.

„Čo sa ti nepáčilo, že si sa sťažoval?“ Opýtal som sa Džonyho, opatrne sa obzerajúc, aby ma nedajbože niekto nevidel ako sa s ním bavím.

„Čo asi?!“ Odvrkol a mierne nadvihol ľavé obočie akoby ho prekvapovalo, že sa ho pýtam na najväčšiu samozrejmosť. „Za prvé, vydesil si ma a za druhé, som pes, tak brešem! Nechápem čo sa na tom paničke stále nepáči a za čo sa vlastne ospravedlňuje! Hav!“

„Nono,“ tíšil som ho mierne pobavený, „dopadol si vlastne ešte vcelku dobre. Veď také slastné škrabkanie za ušami..“

„Škrabkanie.. škrabkanie...,“ odvrkol nevrlo a zodvihol zadnú labku, aby si uľavil pri kmeni stromu, ktorý však predtým dôsledne očuchal. „Máš síce pravdu,“ niekoľko krát mierne podskočil aby nevkročil do mláky, „ale aj tak, nie je to trochu divné? Ospravedlňovať sa, že pes breše? Kto to kedy videl?! To akoby sa človek ospravedlňoval, keď si kýchne, alebo nedajbože prdne!“

„Lenže presne takto to niektorí robíme.“ Odvetil som a s miernym pobavením očakával jeho ďalšiu pobúrenú reakciu. Síce som si to spočiatku neuvedomoval no bavil som sa jeho rozhorčením nad podivným jednaním nás ľudí.

Džony zastal, obrátil na mňa rozkošný psí pohľad a nechápavo pokrútil hlavou až mu uši lietali zo strany na stranu. „A to si hovoríte páni tvorstva?! Hav! Oháňate sa slušným správaním v spoločnosti, morálkou, ospravedlňujete sa pomaly za to, že dýchate, a potom len tak bez škrupulí odhodíte ohorok, alebo iný odpad a je vám jedno, že ste vrcholne bezohľadní nielen k prírode ale aj sami k sebe a k iným. Ako vás máme brať my, vaši najlepší priatelia, keď vidíme ako neľudsky sa správate k iným zvieratám a vôbec k celej planéte?!“

Priznám sa, že ani chladný dážď nebol tak studenou sprchou ako čistá pravda na ktorú poukázal.

Rýchlo som Džonyho vrátil paničke a fujazdil preč akoby mi za pätami horelo. Ktovie čo všetko by mi pri našom rozhovore ešte popripomínal.

Skryť Zatvoriť reklamu