Zaseknutie

Písmo: A- | A+

Zaseknúť sa dá na viacerých úrovniach. Môže sa jednať o zamknutie virtuálneho účtu, zamknutie keď si ústa zamknete na tisíc zámkov,

ale aj takzvané zaseknutie, keď sa nedokážete dostať dnu alebo, čo je myslím predsa len ešte o čosi horšie, keď sa neviete dostať von.

Sám si netrúfam zhodnotiť, ktoré z vyššie menovaných je to najhoršie čo (rozumného) človeka môže postihnúť. Nepochybujem, že každé zamknutie či vymknutie je nepríjemné a to najmä vtedy, ak sa na vec pozeráme iba z jednej strany. Takéto stanovisko je určite prirodzené avšak nesmieme zabudnúť na skutočnosť, že každá situácia, tak ako aj každá minca, má dve strany a tá druhá je predsa len o niečo veselšia.

Od útleho detstva mám samotársku povahu. Netvrdím, že mám problém s nadväzovaním kontaktov, alebo že som nespoločenský tvor. Mám svoj okruh blízkych a ten mi stačí. Ak však chcem a mám k tomu dôvod, nemám problém dať sa do rozhovoru takmer kdekoľvek - s kýmkoľvek. Ak si ale mám zvoliť, vždy volím radšej samotu pred spoločnosťou.

Keď som od šéfa dostal na starosť dôležitý projekt, vedel som takmer okamžite, že budem na ňom pracovať cez víkend. Rozumej, teda v čase, keď ma nikto nevyrušuje, keď mi nevyzváňa telefón, keď sa pri mojom stole nevybavujú kolegovia.

V sobotu som teda poupratoval, vzal si do obedáru jedlo a vyrazil. Cestu som takmer ani nevnímal, pretože všetku moju pozornosť zamestnával zverený projekt. Premýšľal som a vymýšľal nielen čo všetko bude treba urobiť, na čo všetko nesmiem zabudnúť, ale najdôležitejšie pre mňa bolo aby som postupoval čo najviac efektívne. Napokon som dospel k záveru, že si vytvorím akúsi osnovu, ktorej sa budem pridŕžať a podľa ktorej budem postupovať.

„Geniálny nápad!“ Pochválil som sa sám a nastúpil do moderného výťahu v ultra – super futuristickej (rozumej modernej) budove v ktorej sídlil môj zamestnávateľ.

Elektrický zámok zacvakol, keď prečítal údaje z čipovej karty a ja som si to zamieril najskôr do kuchynky, kde mi kávovar nalial kávu – veľa kávy. Usadil som sa na miesto, prihlásil do počítača a začal pracovať. V mojom prípade nie je nič prekvapujúce na skutočnosti, že som sa nechal prácou pohltiť natoľko, až som stratil pojem o čase. Myslím si, že ak by ma nezačal tlačiť močový mechúr plný vypitej kávy, od monitorov by som vstal asi až v noci, keby som pocítil hlad.

Konečne som odlepil unavené oči z monitora a prekvapene zistil, že je už tma. Jeseň už dávno predala vládu zime a dni v skutočnosti ani neboli dňami, skôr iba akousi zmesou šera a tmy.

Sporo osvetlenou chodbou kráčalo moje telo. Môj duch bol neustále pri probléme s ktorým som si nevedel rady. V tom ma z hlbokého zamyslenia vytrhol akýsi slabý šuchotavý zvuk. Zastavil som a rýchlo odohnal hororové predstavy, ktoré sa mi v mysli rojili ako dobre vedené a živené kráľovstvo ôs. Slabý zvuk sa ozval znovu!

„Niekto tam musí byť!“ Zbystril som. „Priamo tam, v šéfovej kancelárii!“

Už – už som sa chystal vykročiť a dvere prudko rozraziť, avšak moje odhodlanie zaplašila obava. „Čo ak je tam zlodej?!“ Napokon som sa predsa len odhodlal a s vnútorným presvedčením, že firemný majetok len tak ľahko nedám som dvere prudko rozrazil!

 Za dverami skutočne ktosi bol! S prudkosťou som to zrejme prehnal. Dvere do nešťastníka vrazili a on odletel niekoľko metrov a s ohromným rachotom sa celý rozvalil na masívny stôl môjho nadriadeného. Rýchlo som rozsvietil a s nemým úžasom ostal civieť na svojho vlastného šéfa ako sa s námahou zdvíha zo zeme na ktorú sa celkom vysilený skĺzol.

„Prepáč! Ehm.. ja som...“ Tušil som, že akékoľvek vysvetľovanie je márne a za takýto útok dostanem minimálne pokarhanie.

Prekvapenie, ktoré som zažil však bolo ohromné. S neskrývaným nárekom sa mi hodil okolo krku a plakal ako malé dieťa. Trvalo mi chvíľu, kým som pomedzi jeho plač a návaly vďaky za záchranu života, pochopil čo sa vlastne stalo. Z kancelárie v piatok odchádzal posledný. Notebook a mobil si odniesol do auta a do kancelárie sa ešte vrátil pre akési dôležité papiere. Pri odchode sa mu ale kľučka zlomila a tak ostal vymknutý. Spočiatku novú situáciu znášal statočne až kým si neuvedomil, že v pondelok je štátny sviatok. Pri predstave, že minimálne do utorka bude sám a k tomu bez mobilu a počítača, mu bolo na zbláznenie. To už aj jeho pevnú vôľu celkom zlomilo.

Takto moja pracovitosť a prinesený obed zachránili môjmu „úbohému“ šéfovi nielen duševné zdravie.

Skryť Zatvoriť reklamu