Kam ideš, kam kráčaš, synu môj?
Tvoj chrbát rovný, oko sťa nebesá.
Reč tvoja je priama a pevný je krok tvoj.
Nezohýnaš sa pred kráľom, len pri vstupe do lesa.
Cesta tvoja hadí sa hen pred tebou.
S minulosťou účty vyrovnané máš.
Duša tvoja spätá s rodnou hrudou tvojou.
Na tej ceste dlhej neváhaš, necúvaš.
Až raz tie schody nájdeš a na vrchole zastavíš.
Spomeň na začiatok cesty, spomeň na ten kríž.
Diaľky sú ohromné, vábia a lákajú.
Nevzdoruješ hlasu, ktorým ťa volajú.
Opustíš ženu i dieťa, nový to domov tvoj,
Znovu len vpred hnaný na hranice a ešte ďalej.
Vykročíš zas na cestu, to celoživotný tvoj boj.
Za mestá, za kopce za rieky, za obrysy zeme celej.
Na ceste zastavíš a pod kríž pokľakáš.
“Posväť Otče kroky na ceste predo mnou.”
Ústa tíško šepocú a tichu načúvaš.
“Ty cieľ cesty poznáš, ty vždy bdieš nado mnou.”
A tak duch tvoj pozná pravdu celú.
Cesta tá neskončí, tá skúša silu, vieru.
“Buď vôľa tvoja!” Zaznieva do ticha.
Tie slová na ceste, svetlo i útecha.
