Žena, ktorú nikto nenazval ináč než strigou, žila, od nepamäti, vo svojom maličkom domčeku pod lesom. Často, idúc na potulky, som prechádzal okolo. Vždy ma prekvapilo koľko rôznych mačiek sa po jej zanedbanom dvore potuluje a že jej dom nahlodaný zubom času ešte nespadol.
Zaujímala ma odnepamäti. Priťahovala ma k sebe svojou tajomnosťou a možno aj tým, že spoločnosťou bola označovaná za tú, ktorej sa treba za každú cenu vyvarovať. "Jej prítomnosť je nečistá a jej jediný pohľad môže spôsobiť strašnú chorobu." Šeptali si dôverne počestní mešťania a meštianky. "Aj Anča Hrušková jej minule na Vianočných trhoch skrížila cestu a ako dopadla? Pošmykla sa na ľade a dodnes sa celkom nevystrábila." Doložil zvyčajne niekto ďalší. Oficiálne sa jej všetci stránili a aj vyhýbali, avšak iba do chvíle, kým jej pomoc či radu nepotrebovali. Vtedy šli všetky predsudky bokom a potom, za tmy, nejedná ženička, podozrievavo sa obzerajúc vstupovala do príbytku "bezbožnej". Keď odchádzali, zdalo by sa, že ich všetci čerti naháňajú, tak sa ponáhľali so zrakom upreným pod nohy.
Striga si z ich správaní ťažkú hlavu nerobila. Poznala dobre správanie, predsudky, nadávky ale aj ochotu tých nešťastných bytostí pristúpiť na akékoľvek jej podmienky. Zaprieť sa a celkom sa odovzdať do jej rúk. S plačom prosiť o jej pomoc a o zabudnutie všetkých krívd a ona vždy veľkodušne zabúdala. Vedela, že ľudia sú slabí, že sa nechajú rýchlo zmiasť a ovplyvniť. Každého, kto potreboval jej radu či niečo iné prijala a dokonca sa medzi ľuďmi šepkalo, že dvere nemala pred nikým zamknuté.
Párkrát k nám prišla na návštevu, bez toho aby ju niekto pozval. Nikdy sa však nestalo, žeby ju mamka nevpustila. Vždy ju ochotne prijala a poprosila ma, aby som spravil kávu a potom, keď vôňa kávy naplnila obývačku, poslala ma preč. So sestrami sme potom premýšľali a fantazírovali, čo sa za zatvorenými dverami asi odohráva. Mamkine kamarátky a známe ju upozorňovali na zlú povesť avšak mamka nad tým iba mávla rukou a vôbec si ich reči nevšímala.
Niekoľko dní po novom roku, mamka ochorela a nedokázala kvôli chorobe vstať z postele. Doktor, ktorého sme k nej zavolali jej podal akési lieky a povedal, aby sme sa nebáli, že to prejde. O niekoľko dní sa však jej stav ešte viac zhoršil. Vtedy mi otec povedal aby som k mamke zavolal strigu. Neváhal som ani sekundu a ihneď som vyrazil.
O chvíľu som už stál na prahu jej odomknutých dverí. Práve čosi korenisto rozvoniavajúce varila a musela sa okolo šporáku dobre obracať, pretože pokrievka na hrnci veselo tancovala. "Posaď sa zatiaľ," odvetila na môj pozdrav a ani sa neobrátila. Poslúchol som a čím podrobnejšie som ju pozoroval, tým som sa cítil sebaistejšie. Mačacie osadenstvo ma najskôr oňuchalo a potom sa mi jedna mačička uvelebila na kolenách a tichučko priadla. Mala tak hebký a príjemný kožúšok, že som neodolal a škrabkal som ju k jej potešeniu. Bez toho, aby sa ma niečo spýtala som jej začal vysvetľovať čo sa stalo s mamkou. Mlčky sa naďalej venovala bublajúcemu hrncu.
"Dokážete mamke pomôcť?" Konečne som znovu prerušil dlhé ticho. Obrátila sa a narýchlo sa usmiala. Hrniec zo šporáku dala stranou a posadila sa za kuchynský stôl oproti mne. "Takto to nefunguje. V skutočnosti to nie je ako v rozprávkach, že dušu zapredáš zlu a pekelník ti dá zlata koľko chceš, alebo ti splní kdejaké želanie." Počúval som ju so zatajeným dychom a vytreštenými očami. Práve mi rozbíjala všetky istoty o fungovaní dobra a zla, ktorým som dovtedy veril. "Ľudia sa nedelia na dobrých a zlých, pretože každý verí v správnosť svojho úmyslu. Tvojej mamke pomôžem najmä tým, že ju nasmerujem k dôvere vo vyliečenie."
"Teda bosorky v skutočnosti nejestvujú? Nie je nijaké zaklínanie a magické formulky?" Nechcel som si pripustiť, že dovtedy som veril takýmto názorom. Opäť sa usmiala. "Samozrejme sú, avšak sú to obrady vďaky k matke prírode a ide v nich o harmóniu medzi nami a svetom okolo nás. Tie skutočné kúzla a naozajstná mágia je iba o našej viere v dosiahnutie určitého úmyslu."
Mamka sa naozaj o nejaký čas z choroby vystrábila. Možno to bolo liekmi, možno návštevou strigy, ktohovie. Každopádne súhlasím s názorom, že niektoré presvedčenia si ľudia priveľmi vyfantazírovali. Nemyslím, že je celkom v poriadku, keď takýmto a podobným "pravdám" tvrdošijne veríme bez toho, aby sme počúvali svoj vnútorný hlas, ktorý nám predsa musí hovoriť, že je to nezmysel.
Je smutné, keď viac počúvame šepot iných ako krik nášho vnútra...
