Orechy mám rád a nepoznám snáď nikoho kto nie. Doteraz som ale nemal možnosť nazbierať si ich sám. Vždy som kvôli nim musel do obchodu. Nepoznal som ten pocit pod zamračenou jesennou oblohou, zohnutý, čeliac vetru, klásť ich jeden po druhom do vrecka. Vnímať všetky tie farby a vône, ktoré ku mne vietor zaveje. Potom by som ich v teple domova lúskal, dívajúc sa z okna na upršaný deň.
Vďaka Bohu a šťastnej zhode okolností bývam v lokalite, kde asi do piatich minút začína les - príroda. Je to nádherná mestská časť, kde som vždy rád, rád sa tam vraciam a nájdete ma tam vždy, keď je to aspoň trochu možné. Nachádzam tam inšpiráciu a pokoj, ale aj nadchnutie a hĺbavosť. Napriek úžasnému čaru tohoto miesta tam veľa ľudí nechodí a tí, ktorých tam občas stretnem sú zvyčajne domáci. Sem - tam ma prekvapí "dotyk civilizácie" porozhadzované odpadky, ohorky, prázdne fľaše či psie exkrementy a vtedy to s pobúrením a krútením hlavy upracem. Som presvedčený, že sa patrí aby takéto miesta ostali čisté.
Pod kopcom, tam kde začína les je miesto, kadiaľ chodievam každý deň do práce. Je to asi desať minútová zachádzka ale mne to nevadí. Vždy sa tam na chvíľu zastavím, niekedy dokonca aj posedím a keď mám čas, ponorím sa do práve rozčítanej knihy. Je skvelé takto vykĺznuť z reality a precítiť ráno v tichu prírody bez náhlenia sa, bez obmedzení. Potom keď je už najvyšší čas odchádzam a strácam sa v dave, splývam s ním, stávam sa súčasťou chvatu, pohltený každodennými túžbami, strachmi a radosťou.
V to ráno som opäť prechádzal cez to čarovné miesto. Ponáral som sa do jeho jedinečnej atmosféry a vietor, ženúc pred sebou ťažké, tmavé oblaky mi strapatil vlasy. Pod orechom, ktorý tam rástol som na zemi zbadal orechy. Prekvapilo ma, že ich ešte nikto nepobral. Zároveň ma to ale potešilo a rozhodol som sa, že si zopár nazbieram. "Konečne sa mi splní sen." Po chvíli som mal skoro polovicu tašky a so špinavými rukami a dobrým pocitom som vyrazil do práce. Tešil som z predstavy ako ich s mojou drahou budeme lúskať a pár si ich odložíme aj na "horšie časy".
Druhý deň ráno som opäť kráčal cestičkou pomedzi rodinné domy na moje obľúbené miesto. Tešil som sa na atmosféru ktorej asi nikdy nebudem mať dosť. Úžasné Genius Loci tohoto miesta ma okamžite obklopilo a pohltilo. Znovu som úplne stratil pojem o čase. Čerstvo napadané orechy, akoby čakali iba na mňa. Znovu som sa zadivil, že ich stále nikto nezbiera. Zohol som sa po prvý, potom po druhý a ani som nevedel ako odrazu som mal viac ako polovicu tašky.
Zabraný do zberu som si vôbec nevšimol kedy a odkiaľ prišiel. Zjavil sa pri mne ako duch. Mohol mať asi desať rokov. Mal tmavé vlasy a najznačkovejšie oblečenie aké som kedy videl. V duchu som prepočítaval ako dlho by som musel pracovať, aby som raz takto mohol ošatiť vlastné dieťa. Veselo ma pozdravil a ešte veselšie začal tiež zbierať orechy. To ma nahnevalo, rozhorčilo, rozohnilo. Zamračil som sa ako najzamračenejšia jesenná obloha a bezočivo som mu odsekol "nazdar!". Chvíľu sme sa míňali avšak ja som sa viac ako na zber sústredil naňho a na hnev, ktorý vo mne vzkypel. V duchu som klial. Prial som si aby odišiel, alebo aby doňho aspoň udrel blesk. Chcel som všetky orechy pre seba. V tej chvíli mi vôbec nenapadlo, že som si nazbieral dosť už včera a aj dnes mám celkom slušné množstvo. Vedel som len, že ich chcem viac a viac a aj keby som mal plnú tašku a ešte niekoľko vriec k tomu, nenechal by som tam ani jediný.
Závisť ma celkom pohltila a tak som iba gúľal očami a mračil sa na prišelca, kdežto on, stále rovnako čulý a veselý zbieral všetko čo som prehliadol. Ani raz sa na mňa nepozrel a ani raz neopätoval môj hnev. Nevidel som množstvo ktoré som mal, videl som množstvo ktoré som mohol mať. Zmocňovalo sa ma zúfalstvo. "Ja som tu bol prvý. Mám na nich väčšie právo ako tento prišelec. Je to nefér." Nadával som v duchu.
Čas sa nikdy nezastaví a nezastavil sa ani teraz. Vedel som, že už musím ísť avšak dlho som sa odhodlával opustiť "bojisko". Zlosť ma k nemu priťahovala a ja som mu preklial takmer každý orech, ktorý zdvihol zo zeme. Napokon zvíťazila povinnosť. Ešte raz som v duchu zaklial a zamieril som sa k taške, ktorá na mňa čakala.
Prekvapilo ma, keď ma predbehol. Zastavil sa pri mojej taške a všetky svoje orechy prisypal k tým "mojim". Rozhorčenie v mihu vystriedalo prekvapenie. Neprestával sa usmievať. Nevedel som ako reagovať. Úplne ma odstavil. Pocítil som zahanbenie. Chvíľu sme sa na seba dívali. Ja prekvapený, on stále v dobrej nálade. "Prajem Vám krásny deň!" Hlesol a rezkým krokom odišiel. Dlho som sa za ním díval plný zmätku, otázok a pocitu vlastnej malosti.
...do práce som prišiel neskoro...
