Unavený, premrznutý a vyčerpaný z dlhého blúdenia som sotva stál na nohách. Nechápal som ako je možné, že ja, ktorý som už ako malý šarvanec odvážne spoznával lesy rodnej dediny, neviem kde som. Viac ako to, že som zablúdil, mi vadila tma, ktorá rýchlo sadala na kraj. Vzduch, ktorý som prudko vdychoval bol ostrý a pálil ma v hrdle i hrudi a okolo hlavy mi svišťal mrazivý severák.
Situácia v ktorej som sa ocitol bola nanajvýš nepríjemná a keď som si uvedomil, že sneží, zmocnilo sa ma zúfalstvo.
„Kam sa teraz podejem? Čo so mnou bude? Nechcem tu zahynúť!“ Začal som v duchu nariekať. Prekvapivo sa z môjho hlbokého podvedomia vynorili vedomosti mojich pra-predkov, ktoré som celý ten čas nosil v génoch.
Všetko bolo teraz úplne jasné. Vedel som ako prežiť zimu v hore, ako sa zabezpečiť proti mrazu, proti vlhku. Zažíval som prazvláštne pocity a hlava mi temer vybuchovala pod množstvom informácií.
Priznávam aj bez mučenia, že som sa nad tým podivil no nič viac. Na nič iné vlastne ani nebol čas.
Rýchlo som našiel výmoľ, ktorý ako som vedel bude stačiť. Vystlal som ho čečinou nakoľko to len bolo možné a z vetiev, ktoré zohnať bol prím nadľ čoraz ťažšie, som vytvoril jednoduchú strechu.
„Takto to musí stačiť!“ Zhodnotil som ako – tak spokojný, “viac konárov v tejto tme už aj tak nenájdem!” Pomyslel som si avšak pri pohľade do temného lesa bol pocit spokojnosti nadobro preč.
Chvíľku som váhal. Nevedel som či sa mi marí alebo mám halucinácie. Keď sa však plameň opäť zamihotal a mrazivý vietor ku mne doniesol aj vôňu horiaceho dreva, bol som si celkom istý. Niekde vyššie, v smere rokliny horel oheň. Prekvapilo ma to avšak opatrnosť mi kázala nezabúdať na možné nebezpečenstvo.
Znenazdajky ku mne doľahla príjemná, duši lahodiaca, dokonale čistá melódia. Započul som ju iba slabunko, takže som si opäť nebol vôbec istý či je to klam alebo som ju započul naozaj. Sústredil som všetky zmysly a každučká bunka bola napätá priam na prasknutie. Celá tá chvíľa bola veľmi neobyčajná a niesla v sebe čosi tajomné a magické.
Cítil som blízkosť nevysvetliteľnej mystickej energie ktorá ma obklopovala a prechádzala mnou, takže som sa cítil byť jej súčasťou. Bol to neopísateľný pocit súzvuku s prírodou, s Bohom a s večnosťou. Vtedy som pocítil, že kamsi patrím a že som súčasťou niečoho väčšieho, niečoho čo je dokonca významnejšie ako náš pozemský život.
Okúzlený predchnutím tejto posvätnej chvíle som vykročil za mihotavým svetlom ohňa a za melódiou tak krásnou, že určite nepochádzala z nášho sveta. Sveta v ktorom hodnota peňazí a bohatstva je viac ako čistý a dobrý charakter. Kde spoločenské a postavenie je viac ako čisté svedomie a kde je potreba jednotlivca viac ako blaho celej planéty. Takýto svet určite nemohol stvoriť tak nadpozemsky krásne tóny
Bola to jaskyňa či skôr diera pod koreňmi starej, mocnej jedle. Svetlo ohňa, dym a melódia, to všetko som teraz vnímal jasne a zreteľne. Nepohyboval som o svojich zmysloch, keď tu odrazu sa predo mnou objavil maličký mužíček so smiešnou čiapočkou a lícami rozpálenými nielen žiarou ohňa.
„Vitaj človek, už sa ťa nevieme dočkať! Nepostávaj v tej zime a radšej poď dovnútra!“ Zvolal hlasom čistým a zvonivým bez štipky hnevu či výčitky.
“Kto ste? Ako to, že ma čakáte? Čo tým myslíte?” Chrlil som v údive otázku za otázkou.
“Dnes je predsa veľký a významný deň, ty to vari nevieš?!” Pýtal sa začudovane. “Sú predsa Vianoce!” Dodal, keď v mojej tvári prečítal zmätenie.
“Nič sa nevypytuj, všetko sa dozvieš! Teraz ma nasleduj!” Pozýval ma do jaskyne a ja, nevediac čo si mám vlastne myslieť som ho bez ďalších otázok nasledoval.
Akonáhle som vstúpil, ocitol som sa v celkom inom svete. Cítil som sa asi ako Alenka v Krajine zázrakov.
Bola to dlhá miestnosť s nízkym stropom naplnená neuveriteľne krásnymi, omamnými vôňami, hudbou, svetlom a teplom. Stredom prechádzal dlhokánsky stôl plný nespočítateľného množstva darov lesa. Okolo stola sedeli snáď všetky lesné bytosti na aké si len dokážete spomenúť a vo vzájomnej vrave sa pokojne bavili. Nepoužívali ľudskú reč avšak zdalo sa, že všetci si rozumejú a čo bolo najzvláštnejšie, rozumel som im aj ja. Nedokázal som iba zistiť čo vyludzuje tie nádherné tóny.
“Poď človek, tu sa posaď, tu je tvoje miesto.” Drobný mužík ma usádzal na voľnú stoličku medzi lesné víly a škriatkov.
Údiv mi zamkol ústa a tak som sa posadil a iba vyvaľoval oči na všetok ten zázrak vôkol. Bolo nepredstaviteľné, aby sa všetky bytostí z nášho i fantazijného sveta stretli pri spoločnom stole. Bolo to nemožné, bolo to proti logike!
Piadimužík, spozorujúc môj údiv ma potiahol za rukáv a potom ku mne posunul umelecky vyrezávanú drevenú čašu. “Napi sa, človek. Zahreješ sa, bude ti lepšie, jednoduchšie porozumieš.” Usmial sa, zatiaľ čo som ochutnal lahodnú, horúcu medovinu, ktorá mi okamžite rozohriala vnútro a skrehnuté údy.
“Je iba jeden jediný deň v roku, kedy medzi všetkými bytosťami čistých sŕdc zavládne harmónia a prímerie. Vtedy sa stretávame pri spoločnej večeri a radujeme sa zo súzvuku a harmónie, ktorá medzi nami v tom čase panuje.” Vysvetľoval, zatiaľ čo ja som si labužnícky do úst vkladal sušené ovocie a pochlipkával nadpozemsky dobrú medovinu.
“Ako je možné, že vám rozumiem?” Poddal som sa zvedavosti a pocitu dobrej nálady ktorou už všetci navôkol oplývali.
“Je to kúzlom tejto noci, v túto noc moc nad svetom preberá mier a pokoj,” odvetila éterická, červenovlasá lesná žienka namiesto piadimužíka. “Musíme si predsa rozumieť, inak by krehké prímerie medzi nami nebolo možné.” Dodala.
Ja som potom v príjemnom opojení nápojov, jedál, zázračných melódií a sviatočnej atmosféry strácal kontrolu ako nad sebou, tak aj nad svojimi myšlienkami. Rozumel som síce spoločnej reči všetkých lesných bytostí avšak ich vrava ku mne doliehala z čoraz väčšej a väčšej diaľky. Hodovná sieň osvetlená tisícami sviec mi pred očami tancovala ako paluba lode počas búrky na mori a splývala v rozmazanú neforemnú masu, ktorej som bol súčasťou.
Ani neviem ako som sa odrazu ocitol vo víre divokého tanca. Všetci ako sme tam boli, všetky bytosti tancovali, každý v súzvuku s melódiou, ktorá nás viedla. Nikto sa nekontroloval, neovládal, nehanbil. Zdalo sa, že každý sa ňou necháva unášať po svojom.
Hneď ako som si to uvedomil, akoby nado mnou melódia stratila všetku moc. Vrátil som sa, rozjarený tancom na svoje miesto a načiahol sa po orieškoch. Chvíľu som sa v príjemnom opojení rozhliadal obdivujúc divoký tanec. Na zemi, kam mi mimovoľne skĺzol zrak som uvidel malú, červenú čiapočku, ktorú zrejme stratil piadimužík. Zodvihol som ju a hoci som mu ju chcel podať., nedokázal som to. Obrysy, farby, postavy, nadpozemsky krásna hudba, to všetko splývalo v radostnom, slobodnom tanci. Pretrel som si oči a zatvoril ich....
Zobudil ma strašný pocit zimy. Otvoril som oči a s prekvapením zistil, že ležím pod strechou z čečiny v takmer celkom zasneženom nocľažisku.
“Ach, to bol ale divný sen.” Zamrmlal som skrehnutý od zimy ešte vždy s námahou rozlišujúc čo je sen a čo skutočnosť. “Hlava ma bolí, akoby som tú medovinu skutočne pil.” Usmial som sa podskakujúc a mávajúc rukami aby som sa zahrial.
Keď som to uvidel, zarazil som sa a takmer sa mi zastavil dych. Boli to moje stopy. Áno, bol som si istý, keď som stúpol vedľa a stupaje dôsledne porovnal. Stopy viedli k mohutnej jedli, tam akoby som chvíľu stál a potom stopy viedli späť.
“Čo to má celé znamenať?!” Znepokojene som sa rozhliadal. “Asi som sa predsa len prešiel roklinou.” Preblysklo mi hlavou a už - už som sa chcel poobzerať kde som a potom pokračovať v ceste, keď som uvidel čosi červené v snehu. Zohol som sa a s otvorenými ústami ostal civieť na malú červenú čiapočku piadimužíka.
Čiapočku som teda nechal pri koreňoch jedle aby si ju piadimužíček našiel a s dobrým pocitom, že to predsa len nebol sen som sa pobral domov. Cestu som našiel úplne poľahky a rezko vykračujúc som v duchu ďakoval Bohu, že mi dal príležitosť zažiť naozajstný Zázrak Vianoc.
Neustále však, keď sa blížia ďalšie Vianočné sviatky mám pocit, že počujem v ušiach tu podivnú a nádhernú melódiu spájajúcu všetky živé bytosti v harmónii porozumenia.
