Pod treťou príčinou postupného úpadku nášho školstva ja vidím zavádzanie novôt do rezortu školstva. Za každú cenu sa nový minister či ministerka vždy snažili po sebe niečo zanechať. Vidiac, že školstvo je v problémoch , a pre každú vládu bola táto oblasť jednou z priorít, tak predsa musí vedenie ministerstva prísť s niečím novým, skutočne originálnym nápadom. Často bez širšej diskusie s učiteľskou obcou. S niečím, čo pripravia pedagogickí novátori či ministerskí úradníci bez dostatočnej pedagogickej praxe a reálneho posúdenia , čo tá ktorá novota prinesie. Pred pár rokmi objavili myšlienku, že naši žiaci sú preťažovaní, že sa učia veľa zbytočností, bez prepojenia poznatkov medzi jednotlivými predmetmi. Čo bola obrovská výzva... A začali konať. Vznikli vlastné školské vzdelávacie programy a začalo sa aj s redukciou učiva. Tá je už hotová prakticky na každom stupni. Originálny nápad - zrušiť rokmi vyprofilované predmety a nahradiť ich nejakými oblasťami, odišiel síce do zabudnutia. Lebo autori tejto myšlienky tu asi narazili na najväčší problém – vychovať nových učiteľov, ktorí by boli „doma“ napr. vo fyzike, v chémii, v biológii. A vedeli by takto komplexne , neviem síce do akej úrovne, vzdelávať v tejto oblasti – prírodných vied svojich žiakov. Tento príklad som uviedol len preto, aby čitatelia mali možnosť vidieť , čo za novinky sa snažili aj v minulosti niektorí reformátori presadiť. A snažia sa aj teraz. Nápady typu: spájania žiakov z rôznych tried, meniť minutáž hodín, blokové vyučovanie, a neviem čo ešte, by priniesli do školstva ešte väčší chaos a rozklad samotnej organizácie vyučovania. Tieto snahy o ozdravenie nášho školstva mi pripomínajú jednu scénu z nejakej rozprávky či filmu, ako pri chorom pacientovi stoja viacerí liečitelia, či šarlatáni a vymýšľajú liečebné postupy. Nakoniec vyhralo „púšťanie žilou“. Tomu sa darí asi aj dnes v našom školstve, v rôznych podobách. Do pozornosti dávam niektoré, ktoré aj dosť zasahujú do normálneho chodu školy, ale aj odčerpávajú finančné prostriedky, ktoré by sa dali efektívnejšie využiť. Napr. aj na zvýšenie platov učiteľov. Ak by som mal tú kompetenciu, tak v prvom rade by som zrušil Monitor v 9. ročníku. Veď žiakov si stredné školy dokážu prijať vo vlastnom prijímacom konaní so svojimi testami na prijímacích skúškach. Aj Komparo v 5. ročníku je podľa môjho názoru zbytočným testovaním. Prečo sa nedokážeme vzdať myšlienky akéhosi „pseudohodnotenia“ škôl, ktoré nebude nikdy objektívne? A do úvahy je potrebné zobrať fakt, že každá škola má špecifické podmienky – výber žiakov, možnosti školy. Ďalší skvost - je nový model maturitnej skúšky. Už síce sedem rokov nepôsobím na strednej škole, ale ešte si pamätám, ako bola pripomienkovaná a kde skončili pripomienky učiteľov... Nakoniec sme si zvykli... Ako sa vraví: Človek si zvykne aj na šibenicu. Najmä jej externá časť poskytuje veľa možností na zamyslenie. A to ešte novátori mali v pláne skúšať aj iné maturitné predmety externou formou. No a postaviť rovnakú latku pre všetky typy stredných škôl, to už chce naozajstnú dávku odvahy. Úroveň tejto skúšky v globále isto nemohla ísť vyššie. Skôr sa tá latka úrovne znížila, aby to v globále nedopadlo katastrofálne. Veď dotácia hodín môže byť na každej škole iná. Nechcem túto tému viac rozoberať, lebo sa mohlo niečo zmeniť za tých 7 rokov, ale čo sa isto nezmenilo, je absencia učiteľov vo vyučovacom procese pri samotnej realizácii ústnych maturitných skúšok. A čo ma najviac na jej realizácii trápilo /najmä na jej externej časti/, bol veľký stupeň nedôvery. Voči školám, učiteľom, ale aj samotným riaditeľom škôl. A potom efekt a jej celkový zmysel. Lebo autori tejto myšlienky dúfali, že sa tento model maturitnej skúšky ujme ako vstupenka na vysokú školu. Tiež jedna z tých novátorských ideí, ktorá mala byť zrealizovaná. Ale o tom sa už dnes nehovorí...
Určite zvýšeniu úrovne vzdelávania neprispieva ani zvyšujúci sa počet integrovaných žiakov v triedach. Viaceré úľavy, upravený obsah vzdelávania , samotné hodnotenie výsledkov týchto žiakov. To všetko ovplyvňuje aj celkovú klímu v triede a motiváciu ostatných žiakov. K lepším výsledkom, ale aj snahe učiť sa , by tiež prospelo, keby tí najlepší žiaci neodchádzali zo základnej školy na osemročné gymnáziá. Ale o tom som už písal v jednom zo svojich predchádzajúcich príspevkov.
Pandémia Covidu určite negatívne ovplyvnila vzdelanostnú úroveň celej populácie mladých ľudí. Čo však treba brať ako pozitívum, je zavrhnutie myšlienky zrušiť známkovanie. O tom sme sa my učitelia presviedčali dennodenne pri dištančnom vyučovaní. Bez určitého tlaku, niektorí žiaci sú nie ochotní vzdelávať sa. Jednoducho sadnúť si k učebnici, vypracovať domácu úlohu. Ja zvyknem vravieť : Že človek je tvor od prírody lenivý, keď robiť nemusí, tak nebude. Ani u všetkých dospelých osôb nemôžeme čakať akúsi pomyselnú uvedomelosť. Veď je toľko príležitostí ako prežiť svoj voľný čas...
Samozrejme, že si nemyslím, že tieto moje názory ovplyvnia nastavené trendy. Tie ovplyvňujú mnohé faktory a v prvom rade je to biznis, ktorý sa dostal aj do školstva. Často sú to potom osobné záujmy a viem, že ani minister nedokáže pohnúť s niektorými vecami. A ako sa zvykne vravieť: „Je malý pán.“ No zas na druhej strane riadi svoj rezort a pri prijímaných reformách si treba uvedomiť, že menej niekedy býva aj viac. Experimentovanie nášmu školstvu nepomôže.
