A šikovnosti. Rád sa zaoberal rôznymi technickými "radosťami" - kupoval si všakovaké meracie prístroje, dokonca aj ruské montovacie skladačky, pôvodne určené pre deti - aby si z nich vyrobil funkčné pomôcky. "Jeho" boli technické vylepšenia a opravy v domácnosti, on bol prvou záchrannou stanicou pre čokoľvek, čo sa pokazilo. Už aj ako dospelí, sme za ním chodili - bratov nevynímajúc - keď niečo nefungovalo. Pošpekuloval - kým neprišiel na problém, "pohral" sa s riešením - a hľa - funkčný výsledok bol zas k dispozícii.
Ale - otec nebol len domáci majster. V starostlivosti o našu početnú rodinku prišli aj zložitejšie chvíle. Mama ostala v nemocnici, hladné detské krky doma, pomoc starkých ďaleko - hlavná starosť bola na ňom i v kuchyni. Nepatril medzi tých, čo považujú kuchynské práce za doménu žien (a teda do kuchyne ani "nepotrafia"), alebo takých, ktorým by aj čaj prihorel. Nie veru. Ak nechcel, aby sme zahynuli hladom - ujal sa tiež varenia. Postaral sa o nás - hoci zvládal uvariť perfektne možno "iba" niekoľko jedál.
Aj pranie dokázal zabezpečiť. Myslím, že sa málokedy stávalo, že by nám obsah práčky chytil jeden odtieň.;)
Istý čas sme mali práčku "samochodku". I s ňou si poradil. Keď prichádzala určitá fáza prania - práčka sa vzhľadom na množstvo či nevyváženosť obsahu chcela rozbehnúť v putovaní po celej práčovni. Nastali by problémy. Otec to svojsky vyriešil. Sadol si na ňu. Práčka sa tak poslušne drgľovala iba na jednom mieste. Len - bolo treba vystihnúť tú "putovaciu" fázu a zbehnúť do pivničných priestorov v ten pravý čas.:)
Keďže z učiteľského + úradníckeho platu - a pri 6-tich deťoch - sa rodičia nemohli veľmi "rozhadzovať" - našetrili po čase na šijací stroj. Zíde sa na šitie, alebo aspoň obšívanie. Montáž a zábehové práce boli samozrejme na otcovi. Neváhal - a pustil sa - to už spoločne s mamkou - do prvého "vážneho" šitia. Bledomodrý flanel bol "surovinou" a pyžamá pre 4 dievčatá vyšli ako hotové výrobky z prvých výkonov tatka, mamky a Minervy. A - na nové pyžamá potom mama vyšila kvôli ľahkému rozlíšeniu pekne veľké číslice od 1 do 4 na jednotlivé kusy - aby sme si každá poznali "svoj" majetok.
Tak - a aby som nezabudla - otec už v hlboko dôchodkovom veku neváhal - a dal sa na mobilnú komunikáciu. Zaučil sa a občas aj SMS-ky nám vyťukal do sveta. Jediné, na čo si už akosi netrúfal - boli počítače. Zato však mobil nosil všade pekne so sebou, a veru vystriedal i viaceré značky mobilov i programy operátorov.
Veľmi som sa - keď ešte otec žil - snažila zapamätať si jeho 4 múdre vety o "vedení" a zabúdaní. On ich vždy s ľahkosťou "vysypal" - a ja nie a nie si ich zapamätať. Až som si ich napokon aj zapísala. Hmm, viete však, ako to býva s poznámkovými papierčekmi - veľmi radi sa stratia. Ale včera som ten konkrétny papierček objavila. Úplne náhodou.
Tu je jeho (otcovsky múdry) obsah:
Čím viac sa učíš, tým viac vieš.
Čím viac vieš, tým viac zabudneš.
Čím viac zabudneš, tým menej vieš.
Čím menej vieš, tým menej zabudneš.
(foto - ilustračné)
