A to dokonca za bieleho dňa - z vestibulu bytovky, kde sa zamknutá ocitla len na chvíľku - pokiaľ si zoberiem niečo z bytu a uháňam späť na nej von.
Akoby sa zem po nej zľahla. Ani kolega, ktorý vtedy vonku kočíkoval, nikoho nevidel. Chodiť po všetkých 12-tich poschodiach bytovky zisťovať - či k niekomu nezablúdila - bolo vopred stratené. Tak som ju oplakala, s políciou vybavila zápis, s poisťovňou kúsok náhrady - a život išiel ďalej.
Po čase som sa rozhodla. Nie veru, bez dvojkolesníka všetko ide pomalšie. Tak do mojej domácnosti pribudol dvojkolesník č. 2 - tentoraz riadny, veľký, tmavozelený, dámsky, bez rúry - ako sa patrí. Lenže - aj ten sa jedného krásneho dňa - vlastne to bolo v noci - rozhodol, že vymení majiteľa. Bol pekne zamknutý predným kolesom o stojan za budovou môjho pracoviska - ostal tam po mojom neplánovom nevrátení sa v ten deň k nemu. Možno pre útechu - mi napokon "nový majiteľ" tentoraz zámok a predné koleso nechal. Koleso som si na druhý deň popoludní - po raňajšom nemilom prekvapení - odkotúľala domov a podarovala onedlho ďalej ako náhradný diel. Nemala som chuť dokupovať ku kolesu a zámku zvyšok.
A zas som pestovala iba pešie túry. Keď som sa celkom zmierila so situáciou, zistila som, že ten dvojkolesník mi tak či tak chýba. Ide sa na nový nákup. Vyhrala to tentoraz znovu skladačka - bordová, nie celkom klasická - o niečo väčšia ako tá prvá svetlozelená. Joj, to sa mi zase vozilo, hore, dole, do práce, z práce, na menšie výletiky, nákupy, na návštevy po bližšom či vzdialenejšom okolí... ba i do kostola tie 2 kilometre boli bližšie na bicykli. Koľkokrát som sa tešila, keď som tohto môjho "tretiaka" našla pekne rovnako zamknutého v stojane, ako som ho do toho-ktorého zamkla. Až raz - radosti nastal koniec. I túto moju skladačku vyňúral - ešte i v stojane za kostolom - hoci bolo riadne denné svetlo - iný záujemca o jeho vlastnenie. On, samozrejme, bez jeho zaplatenia v obchode:(... A - ako predtým - ani tu sa vinník nenašiel. Už ani papiere vybavovať pre poisťovňu som nemala chuť... Znovu som si vlastné zdravie podporovala "pešibusom" alebo BUS-om.
Až nakoniec prišiel čas a odhodlanie - idem do toho zas. Kúpim si nový - štvrtý bicykel. Tentoraz bol opäť veľký, dámsky, bordový a ešte k tomu s prehadzovačkou. Hmm - ale kde ho parkovať - a ako ho uchrániť pred potenciálnymi záujemcami, čo radi nadobúdajú majetky "zadara"?
Tak som to vyriešila. Kvôli väčšej istote môjho aktuálneho vlastnenia - parking realizujem doma v obývačke. Alebo vo vnútri budovy na pracovisku. Vonku môj dvojkolesník zásadne nenechávam osamote, ani v žiadnom stojane.
Takže - vďaka tomu už zopár rokov vlastním môjho "štvrtáka" stále iba ja. A dúfam, budem vlastniť ešte dlllho. :)
