Pribehla som. Takmer súbežne sa ozvalo: "Pomôžem vám?" "Pomôžte mi!"
Nákup som odložila vedľa seba a podala panej ruku. Ona sa ma chytila a pokúsila sa vstať. Ale nič. "Skúsim vás radšej chytiť pod pazuchu - tak sa ešte lepšie môžete vy oprieť o mňa - a z druhej strany sa opriete o svoju barlu."
No - nešlo to. Nezvládli sme to ani spoločne. Silnejšieho muža nablízku nevidieť. Pani stále na zemi, kolená a ruky zrazu nemajú ani kúsok potrebnej sily.
Vtom prichádza ďalšia ochotná pomocníčka. Podoprie z druhej strany. Ale - zemská príťažlivosť je asi silnejšia.
Tretia osôbka prichádza na pomoc. Nižšia, šťúpla - zastane pozíciu pomoci zozadu.
A tak - spoločnými silami nakoniec pani zodvihneme. Dve záchrankyne odchádzajú za svojimi povinnosťami - ja ešte chvíľku zotrvávam s paňou.
Nechápavo krúti hlavou: "Toto sa mi ešte nestalo. Neviem, ako som mohla spadnúť."
"Nuž - stáva sa. A - môžete ísť ďalej? Dá sa vám? Nič vám nie je? Prejdete? Koleno nebolí?"
"Áno, prejdem. Ide to. No toto sa mi ešte nestalo..." opakuje si a pomaličky odchádza.
Ešte ju doprevádza moje: "A dávajte si pozor, opatrne"...
Beriem svoj nákup a ponáhľam sa späť do práce - prestávka je krátka.
Popritom rozmýšľam. Často v starších ľuďoch vidím akoby kúsok z mojich, už nežijúcich, rodičov. Asi mi to pomáha vžiť sa viac do situácie neznámych a predsa blízkych starkých. Veď, možno potrebujú iba kúsok trpezlivosti, zastavenia sa, úsmevu alebo chvíľku ich počúvať. Niekedy zas ocenia iba ochotu v ponúknutí pomoci, alebo podať maličkosť, či nejakú spadnutú drobnosť - alebo - hoci len nešomrať, ak im niečo dlhšie trvá... A deň budú mať možno o kúsok radostnejší...
Neznámej pani je mi ľúto, či skôr - súcitím s ňou. Niekedy starších ľudí totiž prekvapí nepríjemný pád. A nie vždy skončí odchodom po vlastných. Nie vždy je pomoc nablízku... Dúfam, že pani sa v poriadku vrátila domov. Na moment cítim vnútorný pokoj, že som bola v správny čas na správnom mieste...
