Koľko majetku mi treba?

Už mi stačí? Alebo - ešte vládzem - tak beriem? Ak druhí majú viac ako ja - a či som ja horší? Nemôžem aj ja toľko mať?

Písmo: A- | A+
Diskusia  (22)
Obrázok blogu

Naozaj - koľko majetku treba človeku, aby bol spokojný a povedal si - dosť? Aby si dokázal povedať: Viac mi netreba. Aj druhí potrebujú - nemusím brať len pre seba všetko, čo sa mi "ponúka"...

Koľko zeme treba človeku? Nad tým sa kedysi vo svojej poviedke zamyslel aj L.N.Tolstoj.
Opisuje príbeh sedliaka Pachoma, ktorý nemal veľa majetku. Prišla istá príbuzná a veľmi sa vychvaľovala ako im je dobre v meste. Pachom sa bránil - ale semiačko nespokojnosti i závisti bolo zasiate. A tak, keď sa naskytla príležitosť - viac robil, sporil, požičal si - len aby mohol kúpiť viac zeme. Jeho nespokojnosť s dosiahnutým a chamtivosť rástla. Darilo sa mu kupovať stále viac. Až raz dostal super ponuku. Za lacný peniaz nakúpiť toľko zeme, koľko za deň obíde a vráti sa na miesto z ktorého vyšiel.
Tolstoj pekne opisuje proces v sedliakovej mysli. Čím ďalej, tým krajšia zem, ešte tento kúsok, ešte toto pekné miesto. Ešte tento kúsok - a potom si budem už len užívať nádherné polia, lány, úrodu. Napokon sa otočil k návratu. Ale už prišli pochybnosti - nezabral som priveľa? Čo ak som sa pomýlil? Čo ak nedôjdem na určené miesto? Začala sa hlásiť mimoriadna únava, zrýchlil - bežal, zbieral posledné sily. A nakoniec - Pachom sa do západu slnka vrátil na miesto z ktorého vyšiel. Ale - padol mŕtvy. Koľko mu stačilo? Iba toľko, aby ho mohli pochovať - zakopať do tej zeme.

Táto poviedka mi prichádza na um, keď čítam o nemalých príjmoch, ktoré zverejňujú médiá v súvislosti s poslaneckými, ministerskými a ostatnými pridruženými verejnými funkciami, alebo sú "zdieľni" i sami politici.
Veľmi mi Pachomov príbeh pripomínajú tí "viacstoličkoví". Takí, ktorí sa tak radi nechávajú dotovať na viacerých poslaneckých úrovniach, v mestách či krajoch, v rôznych radách a orgánoch - ktoré im zabezpečujú stále viac majetkov. No nielen tí.
Kto vie, či si aj takíto hovoria - už len túto a túto funkciu, už len toto teplé miestečko, už len to a to... iba to a tamto si podržím... A potom si už budem spokojne žiť a užívať - až do svojej smrti. Lenže - smrť obyčajne prichádza nie podľa našich plánov. A vždy skoršie ako sme čakali. Nezriedka aj ako následok nespravodlivostí, ktoré dopustili - alebo nezastavili tí, čo mali poverenie i funkcie - pracovať na lepšom svete pre všetkých im zverených.

Takže - koľko majetku asi stačí napr. takému politikovi? Dokáže sa včas sám zastaviť a obrátiť, aby sa nestal iba chamtivým zháňačom?

Ľubica Slošiarová

Ľubica Slošiarová

Bloger 
  • Počet článkov:  47
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Otium sine litteris mors est et hominis vivi sepultura. (Seneca) Život v ústraní bez čítania a písania je smrť a pochovávanie človeka za živa. - a tak - čítam, čítam, čítam - a občas aj píšem ;) Zoznam autorových rubrík:  Veci verejné obyčajne z politiVzťahy každodenné i rodinnéOstatné prepestréSúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Skryť Zatvoriť reklamu