Keď prifrčal - s potešením nastal v čakajúcom zhluku pohyb. Dvere sa otvorili a nastala rutina - nastupovanie do autobusu. Hýbala som sa postupne bližšie k dverám. Zároveň som začala registrovať "dobré ráno" nastupujúcich pasažierov - ale aj odpoveď šoféra - pekne každému jednému zdraviacemu odzdravil a poprial dobré ráno.
Tak akosi samozrejme - ale už trošku s úsmevom - som aj ja pri nástupe popriala šoférovi dobré ráno. Ďalšia pozitívna odozva od neho. Avšak okrem zapriania dobrého rána - zareagoval aj: "Nech sa páči" - k prevzatiu si môjho lístka zo strojčeka. Teda nepodával mi ho priamo. A "pribalil" aj úsmev. A vraj je to šofér - ktorý sa veľmi málo usmieva - taký prevažne vážny. Mne iné neostávalo - ako zareagovať úprimným: "Ďakujeeem" - a s odtrhnutým lístkom i úsmevom som odkráčala do hĺbky autobusu.
Pre zvyčajný nátresk MHD som už nesledovala pokračovanie vpredu - ale mne počas cestovania akosi automaticky dvíhalo kútiky úst do úsmevu - ba aj keď som si počas dňa spomenula na toto ráno.
Neskôr som rozmýšľala - o čo by svet bol pre mnohých ľudí od samého rána svetlejší - keby si zachovali tento dobrý zvyk aj pri vstupe do MHD - hoci i tam, kde cestujúci vstupujú viacerými dverami.
Možno sa im neujde odozva od šoféra - ale ktovie - koho osloví také obyčajné "dobré ráno". A možno sa iba niekomu inému týmto prianím pričinia o krajšie ráno. A možno iba trošku rozptýlia tú rutinnú až dusivú anonymitu cestovania v MHD.
