Sneh sa pomaly rozpúšťa. Za mnou škola, predo mnou cintorín. Nádherná budúcnosť. Ružová...Ako keď dopíjate zelený čaj.
Asi málokto by so mnou nesúhlasil, že ísť večer niekam z domu v mínus pätnástich stupňoch bez čiapky, je Hlúposť s veľkým H. Ja súhlasím, ale až po dnešnom bolestivom ráne, keď som pomaly nevedela kto som- a aj tak som sa odhodlala vycestovať do školy, ako v každé iné ráno. Tváriac sa ako zbitý pes, ale vydržala som. Až začiatkom siedmej hodiny, keď sa ma spolužiak vyčítavo pýtal, prečo naňho stále kričím nech je tichšie - aj keď nerobí nič zlé, uvedomila som si, že je čas zbaliť si šesť slivák a dopraviť sa pekne domov k tichu, čaju, deke a hrubým ponožkám.
Zaujímavé, ako rýchlo sa sneh zašpiní. Napadne z neba tak krásne čistý a o pár hodín... Padla mi na nos vločka, pozerám sa na ňu oboma očami...škúlenie je moja obľúbená činnosť.
Ahaaa, tak toto moje zimné dobrodružstvo spôsobilo nádchu, vďaka ktorej sú všetky zvuky tri krát tak intenzívne a tlak v nosovej dutine spôsobuje, že si v hlave cítim pulz.
Po čaji zo stopercentnej materiny dúšky a trubičkami vylízanom nutelovom pohári prišiel rad na čerstvú zeleninovú polievočku od mamky Bohunky. Práve tá aj s materinou dúškou postúpili do druhého kola... a keby len do druhého. Vychlípala som polovicu hrnca. Ale pomohlo.
Zajtra si napriek tomu doprajem oddych... aspoň kým mi prestanú zvukové vlny hrať v hlave ping pong.
