Platí aj pre jedinečný muzikál či presnejšie rockovú operu Cyrano z predmestia, ktorého premiéra oslávila v tomto roku podľa rodného listu štyridsiatku. Slušný stredný dospelácky vek. Hoci predstavenie patrilo v skutočnosti mladistvej rebélii a azda aj preto v roku 1977 tak veľmi zaimponovalo. Ale nielen nespútanosťou a modernosťou, ktorá predbiehala dobu, ale hlavne kvalitou všetkých protagonistov i tvorcov. V prvom rade autorov hudby Pavla Hammela a Mariánu Vargu, ktorý tento rok podľahol vážnej chorobe (aké symbolické), a tiež autorov textov Kamila Peteraja a Jána Štrassera. Ale aj nezabudnuteľných hercov a spevákov v jednej osobe, obzvlášť predstaviteľov hlavných postáv Kamily Magálovej a Jozefa Benedika či bubeníka Karola Čálika.
Nedá sa zabudnúť ani na temperamentnú a občas aj lyrickú atmosféru muzikálu a množstvo hudby, spevu a tanca, rytmy, ktoré evokovali skôr diskotéku ako divadelnú scénu. O to silnejší zážitok najmä pre mladé obecenstvo. A to všetko a tých všetkých ukočíroval a dal do rovnováhy ako režisér úžasný Ivan Krajíček.
Napriek úspešnému narodeniu a prvým vydareným krôčikom nemal tento muzikál napokon šancu dospieť do závideniahodnej štatistiky repríz. Nehodil sa do skostnatenej a politicky jednofarebnej doby a niekto pupočnú šnúru s publikom jednoducho prestrihol - po dvoch rokoch ho zakázali. Škoda – pre našu generáciu aj tie bezprostredne nasledujúce. Prišli sme o umelecký zážitok, ale najmä tematicky i spracovaním povznášajúce divadelné predstavenie, ktoré vracalo svojou pravdivosťou a spontánnosťou nádej a posúvalo dobu dopredu. Žili sme vtedy sediac v kreslách v hľadisku na chvíľu budúcnosť. Nezabudnuteľný pocit.
Iste, ponúka sa (ako v prípade iných kvalitných vydarených diel) šanca urobiť „remake“. Už samotná hudba a texty songov za to stoja. Ale obávam sa, že príbeh novodobej lásky na motívy klasického Cyrana a jeho Roxany už tak neohúri a mladých rozmaznaných interaktívnymi médiami ani neosloví. Dnes by už dôležitý prvok rebélie nemal tak výrazný akcent, ktorý kedysi jeho súčasníkov pozitívne zasiahol, zahviezdiť mohol len v kontexte konkrétnej spoločenskej atmosféry 70-ych rokov.
Ale predsa len, vďaka za príležitosť byť pri tom, pri zrode výnimočného divadelného predstavenia hoci s prikrátkym životopisom. Pripomína trochu existenciu kométy a predsa nemá osud hviezdnych telies z vesmíru. Tiež rovnako zažiarilo a potešilo, očarilo, ale nespadlo do oceánu zabudnutia. Zaletelo až k našim srdciam a navždy v nich ako pekná spomienka uviazlo. Ani ja sa neubránim a ešte i dnes si občas v duchu či nahlas zanôtim vysoko nákazlivý refrén Piesne pre Roxanu: Ja nemám lásku v malíčku, ja nemám viac, než seba mám, ja nemám srdce na tričku a drobné mince nezbieram...
