Je to aj vec testosterónu a večnej, tisícročia trvajúcej, hry mužov na vojnu. Už synom sa kupujú ako atraktívna hračka atrapy samopalov a rovnako rýchlo sa tými naozajstnými vyzbrojili mnohí Ukrajinci. Záštitu bezpečia však v žiadnom prípade v mojich očiach nezosobňujú. Skôr naopak, pri pohľade na nevojensky odeté a od hlavy k pätám vyzbrojené skupiny chlapov, ktorých čert vie kto v pozadí inštruuje, vo mne dobrý pocit nevyvolávajú. A podobný nepokoj vzbudzujú aj ruské vojenské jednotky na Kryme. Je to zahrávanie s ohňom. A rovnako nezodpovedne sa chovajú mnohí politici, vrátane prezidentov, ministrov a predstaviteľov medzinárodných spoločenstiev. Chýba im neraz zodpovedný diplomatický postoj a schopnosť štátnickej taktiky, ktorú majú v popise práce. Veď sú hovorcami miliónov ľudí. Často nehľadajú riešenie, ale ľahko vypúšťajú slová a komentáre, ktoré eskalujú atmosféru a rozdúchavajú neviditeľný plamienok horiaci až príliš blízko obrovskej nálože pušného prachu.
Ľutujem všetkých slušných a mierumilovných Ukrajincov s výnimkou tých, ktorí profesionálnymi zbraňami hája pravdepodobne finančné záujmy oligarchov. Byť tak blízko vojnovému konfliktu navyše s tak veľkým súperom, ako je Rusko, môže byť poriadne ťaživý pocit, najmä pre mamy a otcov malých či väčších detí, o potomkov sa zvykneme báť najbolestnejšie.
Spomínam si presne na deň, keď našimi slovenskými cestami brázdili tanky a obrnené vozidlá spojeneckých armád. Bol to šok. Bola som ako školáčka na prázdninách u starých rodičov na dedine. Práve sme ráno vstali a chystali raňajky, dedko prikúril v peci, keď sa v presklených kuchynských dverách objavila ustarostená tvár otca. Nemal tam byť, ale v práci, v bratislavskej redakcii. Pamätám si len vetu Rusi nás okupujú a potom nás deti vylúčili z komunikácie dospelákov. Sledovala som utrápené až vystrašené tváre rodičov i starých rodičov, počúvala kusé informácie a vnímala menšiu domácu paniku. Čo robiť, chystať sa na krajnosť, ísť nakúpiť zásoby potravín alebo vyčkávať? Padlo aj slovo vojna, pre mňa archaický výraz, strašidlo z minulosti. Zamrazilo ma, dostala som triašku a napokon sa rozplakala. Babka ma okríkla. Prvý krát v živote. Ešte týždne sme aj my deti nosili v sebe strach, hoci rodičia sa snažili zbytočne nestresovať. Ale ja si i tak najviac pamätám ten mrazivý pocit, keď prvýkrát v reáliách môjho pokojného života zaznel výraz vojna.
Želala by som si, aby podobné mrazenie pri tomto slove pociťovali aj všetci zodpovední politici a dokonca aj tí muži so zbraňami nabitými ostrými nábojmi. Alebo aby im o svojom mrazení porozprávala vlastná mama, otec, dedko, strýko či sesternica. To by som si naozaj vrúcne želala.
