Raz ma zdvíha zo stoličky správanie ich premiéra či pofidérneho ekonomického ministra alias marxistu, niekedy aj poľutujem bežných ľudí, ktorí trpia pre nezodpovednosť politikov a potom ma zase pobúria informácie o nadštandardných finančných príjmoch a iných výhodách gréckych úradníkov, dôchodcov či učiteľov, o akých sa obyvateľom väčšiny krajín ani nesníva. Najviac mi však prekáža neochota Grékov priznať chyby a ich pocit akejsi nadradenosti z titulu bohatej histórie. Tiež miera spupnosti, povýšenosti až pýchy, ktorá vibruje politickou scénou i ulicami gréckych miest. Hlavne vo vyhláseniach smerom k iným národom.
Najprv sa nechali počuť, že oni ako kolíska gréckej kultúry s radom významných osobností vedy a umenia nie sú len taký obyčajný národ. Pravdepodobne tým chceli povedať, že si zaslúžia aj výnimočný post a adekvátne správanie zvyšku sveta.
Potom sa internetom zase šírili pohrdlivé vyhlásenia, že Slováci, ktorí len nedávno žili v komunizme, nemôžu chápať slobodu. Aspoň nie v takej podobe, aká je vlastná Grékom. Mimochodom, od našej nežnej ubehlo už štvrťstoročie, v kapitalistickom zriadení sa narodili a vyrástli nové generácie Slovákov. A naopak vôľa Grékov voliť do parlamentu socialistov a obdivovateľov marxistickej filozofie prezrádza ich trochu zvláštne predstavy o princípoch demokracie.
A dokonca i dnes, keď im doslova hrozí bez medzinárodnej pomoci kolaps, vyjadrujú na aténskych uliciach manifestom neochotu akceptovať nevyhnutnosť reforiem. Hoci majú takmer prázdne bankomaty a automaticky preto čakajú ďalší prídel finančnej podpory z európskej zóny. Aj od Slovákov, ktorými tak zjavne opovrhujú. Ale ako vždy, bez záruk a prejavu vôle zľaviť zo svojich výhod. Žeby na gréckom polostrove neplatilo, že bez práce nie sú koláče, že kamaráti buďme, dlhy si plaťme či s poctivosťou najďalej zájdeš?
Nuž, vychádza mi to tak, že tradícia povestnej tučnej gréckej svadby sa pretransformovala skôr na tučné grécke klamstvo, ktoré zosnovali politici a ostatní sa na ňom ochotne zviezli. Sedieť v zlatom koči je asi pohodlnejšie a príjemnejšie než sa pešo mocovať s plne naloženou károu. A že to bola rýchla cesta do pekla na falošnom záprahu a tú káričku plnú problémov sa už vôbec nikomu nechce tlačiť? Kto by to na tejto časti Balkánskeho polostrova riešil? To predsa nemôžete od sebavedomého Gréka čakať! Síce mu tečie do topánok a nastavuje dlaň pre ďalšiu pôžičku, ale zároveň bude nekriticky tvrdiť, že on je slobodný, moderný a hrdý Európan! Tak sa pýtam, ako sa môže žobrák cítiť kráľom? Možno by bol na dobrej ceste skutočného návratu k národnej identite vtedy, keby tú ruku už prestal natŕčať.
