Často ich používame v prenesenom význame počas bežných rozhovorov. Nahrádzame si nimi to, čo nevieme opísať či pomenovať.
Na jar tohto roka som sa dostala počas služobnej cesty do situácie, kedy sa mi pri stretnutiach s ľuďmi spomínané príslovia zhmotnili pred očami. Uvedomila som si to síce neskôr, ale o to intenzívnejšie. V momente, keď také situácie zažívam, nemám schopnosť a možno ani silu si ich vysvetliť. Neskôr, keď zážitky trošku „rozchodím“ a emócie sa usadia, príde chvíľa precítenia reality.
Boli sme s kolegyňami a kolegami v Hnúšti. Vždy, keď cestujeme na vzdialenejšie a odľahnutejšie miesta, uvedomím si krásu prírody, malých obcí a jednoduchosti bytia. Je to také oslobodzujúce...
Zastavili sme na parkovisku pred starým vysokým vežiakom. Na priečelí mal ošúchaný nápis: SLOBODÁREŇ. Všetci sme sa pousmiali. Vošli sme dnu a cez úzke a krátke chodby sme prešli do priestorov Komunitného centra. Vošli sme do miestnosti, kde sme sa mali stretnúť s niekoľkými obyvateľmi. Chceli sme vedieť niečo o ich skúsenostiach s potravinovou pomocou. V malej miestnosti bolo osem žien, dve tínedžerky. A bolo tam neskutočné ticho. Vždy, keď sa stretávame s ľuďmi, ktorí trpia potravinovou núdzou, prinesieme nejaké menšie občerstvenie, kávu. Každý sa ako prvé ponúka. Tu všetci sedeli ako myšky, nikto sa ani nepohol, neprehovoril, neponúkli sa. Pozdravili sme sa, sadli si a začali sme debatu o potravinovej pomoci našim predstavením. Stále nič, len ticho. Podporili sme odvahu otázkami, a rozhovory sa rozbehli.
Bolo to neskutočne silné. Všetky ženy sú zamestnané, resp. po celoživotnej práci poberateľkami dôchodku: “Mám 45 odrobených rokov a chodím si po pomoc.”. Žijú v malých nájomných bytoch u súkromníka, za komerčný nájom. Všetky pravidelne platia poplatky. Školopovinné deti pravidelne chodia do školy, a to aj z miestnej osady. Zastaví im lokálka pri osade a vezme deti do Hnúšte.
Chudoba je tu obrovská. Kedysi rozvinuté poľnohospodárstvo či výroba, dnes načisto nič. Brigády a sezónna práca na ruku. Nezamestnanosť a schopnosť vyžiť z minima, ktoré si my nevieme predstaviť. Na potravinovú pomoc je tu odkázaní snáď každí druhí človek, rodina. Rozhovorili sa. Nesťažujú sa. Usmievajú sa, a ja začínam chápať, že sa chvália. Že to, že sú na pokraji chudoby neznamená, že sa majú iba zle. S iskričkou v oku mi pani napravo hovorí: „Predtým nám doniesli potraviny často, aj dvakrát za mesiac! Teraz už polroka nič.“ a mne ide hlavou ako som v Bratislave počula sťažnosť: „My musíme tých ľudí motivovať, že aby prišli zachrániť peceň chleba, inak ho musíme vyhodiť.“ Ďalšia pani sa osmelí: „Viete, moja suseda sa hanbí, nechce si prísť po jedlo, tak ja si vezmem a sa s ňou rozdelím. Nech aj ona dačo má.“ A mne zase prebehne hlavou myšlienka, tentoraz z diskusie s organizáciou: „Ja sa deliť nebudem, radšej to vyhodím. Nech nevedia iní, že máme.“
Pokračuje pani vzadu: “Dostala som štyri lekvárové koláče. Nám to veľmi pomôže. Mám pre dcérku desiatu na týždeň.” Podelila sa o dobrú skúsenosť.
Rozdiely sú veľké. Nielen medzi regiónmi, ale aj medzi obcami. Zisťujeme, že “správne známosti” sú základom prístupu k darovaným potravinám. Aj v Hnúšti. Miestny “koordinátor” potravinovej pomoci, ktorý odoberá potraviny z maloobchodu pod oknami slobodárne, na otázku miestnych: “A prečo nám niečo nedáte?” odpovie: “Dávam tam, kde srdce viacej ťahá.”
Chcela by som na to niečo povedať. Veľmi. Nemám čo. V hlave iba otázky. “Našťastie” sa skupina rozhovorila. Pravidelne, po tom, čo sa obchod zatvorí, vidia ako dodávka nakladá a odváža potraviny. “Sú tam jogurty, maslá, chlieb. Dávajú farmárom na potom, má tam somárov.” A tiež: ” Vozia pre druhých, pre zvieratá.”
Ostáva mi rozum stáť. Pritakajú aj ostatní. Vraj to tak je už roky a každí to vidí, každí o tom vie.
Na záver stretnutia nám koordinátorka komunitného centra veľmi ďakuje, že sme za nimi prišli. Mám výčitky. My môžeme byť rady, že sa s nami títo ľudia podelili o svoj život.
Mám ešte odkaz, vlastne želanie na záver, také prispôsobené príslovie: Hoďte do nás chlebom, vieme komu ho treba dať, lebo chýba.
Katarína Biela, vedenie regionálnych koordinátorov, Platforma potravinovej pomoci Slovensko
Viac informácií nájdete na stránke www.ppps.sk
Projekt REDIPOM – Vytvorenie návrhu jednotného systému redistribúcie potravinovej pomoci v programovom období 2021 – 2027, ITMS21+: 401407B996 sa realizuje vďaka podpore z Programu Slovensko 2021 – 2027, ktorý je spolufinancovaný Európskou úniou.
