Výsledkom stretnutia mal byť spokojný učiteľ, žiak a rodič. Už teraz možno s určitosťou povedať, že rodič, žiak a tobôž nie učiteľ spokojní nebudú. Prečo?
Nič z toho, o čom sa viedli dlhé dialógy medzi predstaviteľmi Iniciatívy slovenských učiteľov a ostatných organizácií a predstaviteľmi ministerstva školstva, sa do PVV nedostalo. Netreba pripomínať, že učitelia žiadali viac financií pre školstvo a úpravu zákona o vzdelávaní. Rokovaní, stretnutí a pripomienok bolo dosť, no efekt bol asi taký, ako by jeden hrach na stenu hádzal. Ministerstvo však nezabúda pripomínať, že PVV pre oblasť školstva je výsledkom spolupráce, jednoty a spoločných rokovaní. Nuž, nie je.
Mnohí zainteresovaní, ktorí sa v ostatných dňoch zaoberajú školstvom, hovoria, že najprv je potrebné vymyslieť reformy, zaplátať diery a následne naliať do školstva viac peňazí. Ostatní zase spomínajú racionalizáciu škôl: prepúšťaním učiteľov by sa ušetrili peniaze a bolo by aj na platy, aj na investície.
V prvom prípade by to platilo vtedy, keby doteraz žiadne koncepcie na zmenu neboli. Zábudlivým pripomínam projekty ako Comenius, Minerva a Milénium, ktoré mali slúžiť práve na to, aby sa vytvoril efektívny národný program výchovy a vzdelávania, no všetky podobné návrhy ležia bez povšimnutia v „šuplíkoch“ na ministerstve. Našim vicišpánom sa to zdalo akési pridrahé. Nehovoriac o tom, že Slovenská komora učiteľov (SKU) a ostatné mimovládne organizácie pravidelne vypracovávajú podporné materiály a návrhy, ako by to v našom školstve malo vyzerať. Všetko zlyháva na financiách a to iba preto, lebo školstvo nie je prioritou vlády. Prioritou vlády je hlúpy občan, ktorý bude prísne strážený najvyšším počtom policajtom v EU na jedného obyvateľa. „Pomáhať a chrániť“ áno, vychovávať a vzdelávať nie.
Súhlasím, že v školstve je mnoho čiernych dier, v ktorých sa úplne zbytočne tratia peniaze. No nemyslím si, že to, aby mal učiteľ plat, ktorý zodpovedá štandardom, ktorý nebude výsmechom, ale ohodnotením jeho práce, je plytvanie alebo vyhadzovanie peňazí von oknom. Nemyslím si, že nákup pomôcok pre žiakov do škôl bez rozdielu regiónu a druhu školy, je plytvaním alebo čiernou dierou, na rozdiel od káuz ako napr. futbalový štadión. Nemyslím si ani to, že povolanie učiteľa sa zatraktívni iným spôsobom ako zvýšením platu začínajúcim učiteľom a možnosťou kariérnych príplatkov, ktoré by dosiahli úroveň ostatných povolaní v národnom hospodárstve.
Z úst predstavených často počúvame výrazy ako racionalizácia škôl alebo prepúšťanie učiteľov na úkor platov. Nikde som však doteraz nepočul výrazy ako racionalizácia školských inštitúcií alebo prepúšťanie úradníkov. Ministerstvo nedisponuje údajmi, koľko by ušetrilo zbytočne vyhodených financií, pretože mnohé z týchto inštitúcií ako napr. Metodicko-pedagogické centrum, Štátna školská inšpekcia, Štátny pedagogický ústav v školstve a vo svojej podstate nemajú žiadny význam. Nie, radšej budeme strašiť učiteľov, že ich vyhodíme a školy pozatvárame.
Celý tento okrúhly stôl je iba obyčajným bezduchým divadlom, ktoré vôbec nie je zaujímavé. Každé vyjadrenie ministerstva s použitím slov ako reforma, kvalita a budúcnosť vyznieva tragikomicky. Okrúhly stôl iba demonštroval to, o čom každý vie, no nikto na hlas nehovorí. Minister nemá žiaden politický vplyv, je iba bábkou na šnúrke, ktorou v zákulisí poťahujú ostatní. Vláda vôbec nemá záujem riešiť akútne problémy s financiami v školstve, čoho dôkazom je neúčasť ministra financií na rokovaniach a septembrovým pseudonavýšením platov pedagogickým a odborným zamestnancom, pričom na nepedagogických zamestnancov sa akosi zabudlo. Štrajková pohotovosť trvá, učitelia sú nahnevaní a vláda iba sľubuje. Vyzerá to tak, že jeseň bude horúca...
Ľuboš Sibert
