Kristina nie je prvá slovenská interpretka, ktorá na Eurovízii pohorela. Pred ňou z tejto pesničkovej súťaže odchádzali s dlhým nosom aj členovia najpopulárnejšej kapely Elán, chlapci z Tublatanky, speváčka Katarína Hasprová, jej kolega Marcel Palonder a neuspela ani dvojica Nela Pocisková - Kamil Mikulčík, ktorá nás reprezentovala vlani v Moskve. Jediný rozdiel bol v tom, že v prípade tohtoročnej víťaznej skladby Horehronie, niektorí naivne verili, že by mohla uspieť aj na medzinárodnej scéne.
Asi ešte okolo žiadnej slovenskej pesničky nebol taký rozruch, ako práve okolo Horehronia. Ešte počas národného kola Eurosongu začali na Slovensko prenikať informácie o tom, že skladba je plagiát macedónskej ľudovej piesne Oj devojče. Jej autor Martin Kavulič to samozrejme poprel a na tlačovej besede v STV tvrdil, že o existencii tejto macedónskej ľudovky ani netušil. Za pesničku sa postavil aj Kamil Peteraj, čo bolo pochopiteľné, keďže k nej zložil aj text a Kristinin producent Braňo Jančich celú kauzu zmietol zo stola s tým, že ak by aj bola originálna pieseň ľudová, tak potom nemá autora a nedošlo by k porušeniu autorských práv. "Pieseň, ktorá nie je chránená, nemá žalobcu a teda ani žalovaného,“ povedal doslova, čím napríklad mňa osobne príliš nepresvedčil o tom, že pesnička Horehronie nebola inšpirovaná nejakými inými hudobnými motívmi. Ale nechcem vstupovať do svedomia autora, pretože aj tak sú dnes už všetky tieto úvahy úplne bezpredmetné. Kristina nás totiž so skladbou reprezentovala v prvom semifinálovom kole Eurovision Song Contest 2010 v Osle, kde však neuspela. „Išla som do toho s tým, že chcem ľuďom odovzdať radosť a niečo pekné. Mali sme všetko dobre pripravené a ... naozaj sme urobili všetko, čo bolo v našich silách,“ tvrdila krátko po svojom vypadnutí Kristina, ktorá však podľa mňa naživo nepodala až tak dobrý výkon. Bola neistá, strémovaná a nezachránila ju ani choreografia štyroch tanečníkov SĽUK-u, ku ktorým sa občas musela pridať a tak veľmi sa snažila, aby nič nepokazila, až to malo dosť negatívne dôsledky na jej spev. Príliš jej nepomohla ani prítomnosť čudesne vyzerajúcej vokalistky Hany Servickej, ktorá mala Oslo očariť svojím anjelským spevom a hlasmi z neba, v ktorých niektorí počujú aj vulgarizmus: "pojeb sa Deny", ale tentokrát sa pikantného slovného spojenia slovenskí poslucháči nedočkali. Namiesto toho zneli stále dokolečka nejaké variácie na popevok Aleluja, čomu by asi aj Nóri mohli rozumieť, ale nič to s nimi nerobilo. Rovnako ako Kristinino spievanie v slovenčine o najkrajších stromoch niekde na Horehroní nemohlo prevažnej väčšine národov, ktoré sa zúčastňujú Eurovízie, vôbec nič dať. Pravdupovediac nejaké Slovensko je im úplne ukradnuté a každému je jedno, či vo finále pesničku mať bude alebo nie. Sme príliš malá krajina s totálne zanedbateľným televíznym trhom a nič na tom nemohla zmeniť ani Kristina, ktorá vsadila na imidž lesnej víly, vďaka čomu mi ona aj jej tanečníci pripomínali formáciu ukrajinskej speváčky Ruslany. Tej sa podarilo Eurovíziu v roku 2004 vyhrať, čo sa nášmu interpretovi podariť nemôže. O postupe jednotlivých piesní do finále totiž rozhodujú dohody jednotlivých krajín, ktoré si vzájomne dávajú body. Takéto niečo si vyžaduje lobing na najvyššej úrovni a na také niečo nemá STV ani žiaden produkčný tím dostatok prostriedkov a tým nemám na mysli len financie, hoci aj s nimi to samozrejme súvisí. Dokiaľ sa toto nezmení, tak sa budeme chodiť Eurosongu len zúčastňovať a vlastne bude úplne jedno, čo za pesničku a s akým interpretom na medzinárodnú scénu pošleme. Ostatne, veď už aj to je úspech, že sa víťazná pieseň slovenského kola Eurovízie vôbec dostala do rádií. Kamil Mikulčík a Nelou Pociskovou a ich song Leť tmou vlani toľko šťastia nemali. A Peter Cmorik alebo skupina Desmod možno s odstupom času už ani neľutujú, že sa na medzinárodnom fóre, akým je Eurovízia, nepredstavili. Niekedy je totiž lepšie radšej nič nevyhrať, ako si potom urobiť hanbu...
