...to by sa nám do cesty asi po desiatich prejdených metroch nemohli postaviť policajti. So svojím služobným vozidlom Škoda Fabia nám zablokovali jazdnú dráhu, dvaja uniformovaní príslušníci so šiltovkami na hlavách z neho vystúpili a k rovnakému počinu prinútili aj môjho taxikára. Dôvodom zastavenia nášho auta bol pomerne vážny priestupok (nie naozaj toto nie je snaha o iróniu) – vošli sme totiž do jednosmerky. Taxikár vedomý si svojho pochybenia, ktoré promptne zvalil na mňa s odôvodnením, že sa so mnou zarozprával, čo skutočne aj bola pravda, pretože mi vysvetľoval, že Jakubovo námestie nesusedí s Bezručovou ulicou a preto ma nemohol čakať na rohu týchto dvoch súradníc, kde som ho na základe telefonickej objednávky prostredníctvom službukonajúcej slečny na dispečingu poslal, sa v snahe vysvetliť ešte pomerne mladým v zelených uniformách odetým policajtom, že dopravný priestupok nespáchal úmyselne, takže by prípadne aj mohli privrieť jedno oko, v lepšom prípade aj obe. Lenže oni o tom nechceli ani počuť. Cez otvorené dvere som začul klasické formulky typu: „Pán vodič, keďže ste si vedomý spáchania dopravného priestupku, tak ste ochotný zaplatiť pokutu?“ Ako aj z reálneho života dobre známu odpoveď v štýle: „Bol by som, ale bohužiaľ nemám pri sebe dostatočnú hotovosť. Nedalo by sa to riešiť nejako inak?“ Páni policajti však boli neoblomní, najmä, keď taxikár vytiahol peňaženku, v ktorej mal len 10 euro. Evidentne to bola suma, za ktorú sa neboli ochotní o nejakej inej forme dohody ani baviť a už vôbec nie narušiť či riskovať povesť neskorumpovateľnej slovenskej polície. Výsledkom bolo to, že si od taxikára zobrali jeho doklady, oznámili mu, že vypísanie blokovej pokuty chvíľu potrvá a vzápätí si sadli do svojho policajného auta ku svojim dvom druhým kolegom. Taxikár hrešil ako pohan a evidentne nechápal, prečo ho vlastne „zelení“ zastavili uprostred noci v ľudoprázdnych uličkách Bratislavy a silou-mocou chceli pokutovať. Po malej chvíli som trochu znervóznel aj ja, najmä keď som si všimol, že taxameter je stále zapnutý a suma za moju jazdu, ktorá dosiaľ netrvala viac než 30 sekúnd neustále rastie. Policajti sedeli vo svojom služobnom voze, ja v taxíku a dlhé minúty sa nič nedialo a tak som sa rozhodol konať. Vystúpil som z auta, zaklopal policajtom na okno, aby som sa vzápätí dozvedel, že môj taxikár je povinný strpieť úkony spojené s neviem čím, ale ja tam čakať nemusím a môžem si zavolať iné vozidlo, ktoré ma odvezie domov. Nakoľko som si bol vedomý svojej „ spoluviny“, tak som nechcel nechať taxikára v štichu a zároveň som bol trochu aj zvedavý ako celý proces potrestania pri (zlo)čine prichyteného nového piráta bratislavských ciest, dopadne, tak som radšej opäť nasadol do taxíka a čakal ako to dopadne. Už po pár sekundách bol pri našom aute jeden z mladých policajtov, aby dal „môjmu šoférovi“ podpísať blokovú pokutu vo výške 60 euro. Na otázku, či sa nedá výška pokuty znížiť aspoň na polovicu sa taxikár dozvedel, že mu vlastne už celková sadzba bola znížená, pretože si muži zákona mohli teoreticky aj prakticky vypýtať až 150 euro. Nuž neviem, ako to naozaj mohlo či malo byť, pretože sa v aktuálnom cestnom zákone až tak nevyznám a jediné, čo môžem, je opísať svoje dojmy z celej policajnej akcie. A tie sú nasledovné: Keďže šofér nemal dosť peňazí na to, aby zamestnancov ministerstva vnútra prinútil riešiť celú v tej chvíli naozaj banálnu situáciu len dohovorom, tak mu vyrúbili poriadnu pokutu, ktorú bude musieť neskôr zaplatiť šekom, aby si zapamätal, že do slepej uličky sa nesmie chodiť a to ani len v noci, keď sú skoro všetky bratislavské uličky autoprázdne. A vlastne je hlavným posolstvom tohto článku vyslovenie pochvaly slovenskej polícii za to, že sa jej príslušníci nenechali pred očami novinára podplatiť. Robo Kaliňák by bol na vás hrdý chlapci! Len tak ďalej!
