V biblii sa píše: Klopte a bude vámotvorené! Tak sme to skúsili. Zaklopali sme, potom zazvonili a po malejchvíľke nám prišiel otvoriť pán v bielom tričku a krátkychnohaviciach, ktorého sme nikdy predtým nevideli a samozrejme, že toplatilo aj opačne. Bol to tunajší kňaz – 56-ročný Ján Bujna. Najskôr sa nástrochu nedôverčivo pýtal, čo od neho chceme, ale keď mu Lucka oznámila, že siv podstate chce len trochu oživiť spomienky na detstvo, tak nás ochotnepozval k sebe na návštevu. „Moja stará mama bola na tejto fare gazdinou u svojhobrata Gašpara Radošinského,“ vysvetľovala mu Lucia s oduševneníma pán farár sa vzápätí o pravdivosti jej slov presvedčil zo zarámovanejlistiny zavesenej na stene, na ktorej boli krasopisne vypísané mená všetkých kňazov,ktorí pôsobili v Gajaroch za posledných 600 rokov! Potom nám poukazovalinteriéry fary, ktoré sa za posledné roky zmenili, posadil nás do obývačky,z chladničky vytiahol fľašu omšového vína, nalial nám každému za pohárika opýtal sa, či máme radi hudbu. Po našom súhlasnom prikývnutí si sadol zaklavír, ktorý mal v rohu pod obrázkom pápeža Jána Pavla II. a na ňomstála soška Panny Márie. Predpokladal som, že asi bude hrať nejaké kresťansképiesne, ale on spustil staré hity od Elánu, Mariky Gombitovej či Miroslava Žbirkus takým entuziazmom, že sme sa obaja okamžite pustili do spevu. Predpokladám,že sme boli vzájomne prekvapení našou spontánnosťou, ktorá zmenila atmosféruv miestnosti na veľmi uvoľnenú a naplnenú akousi sladkoubezstarostnosťou. V tej chvíli som si uvedomil, že citát Ježiša Kristao tom, že kde sa dvaja alebo traja zídu v jeho mene, tak on je medzinimi, nielenže môže byť, ale aj je naozaj pravdivý. Všetci sme to cítilia tak sme sa rozhodli, že si pôjdeme sadnúť ešte von na záhradu, aby smesa mohli ešte trochu porozprávať. Nedokážem zreprodukovať všetko, o čom smesa bavili, ale úžasné bolo to, že pán farár sa neštylizoval do pozícienajmúdrejšieho človeka pod slnkom, ktorý je vyvoleným poslom a neomylnýmslužobníkom božím, ale práve naopak, bol ochotný hovoriť o svojichproblémoch, starostiach i určitej nespokojnosti s tým, aké pomerypanujú v jeho farnosti, ako aj celej katolíckej cirkvi na Slovensku.S úsmevom nám rozprával o tom, ako babky na dedine nevedia pochopiťani akceptovať skutočnosť, že teraz majú farára, ktorý si vo voľnom čase idezahrať napríklad tenis a s vážnou tvárou o tom, ako si mnohíľudia myslia, že k tomu, aby bol človek veriacim, stačí nahlas tvrdiť, žeon verí v Boha. Uvedomil som si, že tiež asi nie som ideálnym katolíkom,hoci som pokrstený, mám za sebou birmovku a snažím sa navštíviť kostolaspoň na najväčšie kresťanské sviatky. Na spovedi som už nebol ani nepamätám,lebo nie som ochotný svoje hriechy (a že ich je za tie roky poriadne veľa)vešať na nos cudziemu človeku. Možno, keby bolo na Slovensku viacej takýchfarárov, akým je Ján Bujna alebo jeho kamarát a kolega Ján Sucháň, tak bysa môj postoj ku katolíckej cirkvi zmenil. Stále v nej však vidím priveľazlých vlkov oblečených v arcibiskupských rúchach, ktorí si myslia, že ichovečky sú asi naozaj ovce. Ja sa ňou byť necítim a ako ste na tom vy?
