Niekto si robí vodičák, keď má osemnásť a iný až na staré kolená. Ja patrím do tej druhej skupiny. Do autoškoly som začal chodiť vo veku 38 rokov. A starší odo mňa boli v našej 20-člennej triede už len dvaja. Inak sami sopliaci. Na druhej strane som sa už nehanbil sedieť v prvej, v mojich školských časoch nazývaných aj „somárskej“ lavici. Skôr sa mi to zdalo byť výhodné, nakoľko mi nikto nezacláňal vo výhľade na tabuľu či projekčné plátno. A navyše som bol blízko k chlapíkovi, ktorý nás mal za tri týždne naučiť pravidlá cestnej premávky a veci súvisiace s premávkou na pozemných komunikáciach. Musel som uznať, že občas bol vtipnejší než Donutil s Polívkom dohromady a to aj napriek tomu, že určite mal niektoré hlášky, príklady a prirovnania nacvičené a používal ich pravidelne. Pokúšal som sa jeden jeho preslov nahrať tajne na mobil, ale ukázala sa pritom nevýhoda sedenia v prvej lavici a tak som tom po pár sekundách radšej vzdal tváriac sa, že som si len čítal SMS-ku, čo bola asi takisto dosť veľká drzosť vzhľadom k tomu, že som mal dávať pozor.
Po niekoľkých hodinách som pochopil, že nie je dôležité všetkému rozumieť, ale stačí sa mechanicky naučiť správne odpovede na všetky otázky, ktoré by sme mohli dostať počas záverečných testov tzv. teoretickej skúške. A tak som niekoľko večerov strávil tým, že som sa do „zblbnutia“ testoval, až dokým neboli výsledky uspokojivé, čo v praxi znamená nula chýb maximálne jedna. Medzitým sa začalo to, čoho sa človek v autoškole najviac obáva, ale zároveň sa na to nenormálne teší – jazdy. Ukázalo sa, že v ozajstnom aute je to oveľa jednoduchšie ako na trenažéri. Vyfasoval som čierny Volkswagen Golf a skúseného inštruktora, ktorý ma krátko na to, ako som sa na parkovisku pri Ružinovskom cintoríne (aké romantické miesto) naučil rozbiehať a brzdiť, vyhnal na cestu do bratislavskej premávky v zmysle hesla: „Najlepšie sa človek naučí plávať, keď ho hodia do vody.“ Musím uznať, že šoférovanie ma od prvej chvíle bavilo. Nechápal som, prečo som sa toľko rokov odmietal prihlásiť do autoškoly a sadnúť si za volant. Podpovedome som sa asi bál, že niekoho zrazím, prípadne s autom nabúram a zabijem seba, prípadne spolujazdcov, z čoho by som mal asi až do konca života výčitky. Radšej som sa nechal voziť kamarátmi alebo služobnými autami so šoférmi. Nech prevezmú zodpovednosť za naše životy radšej oni... Až v autoškole mi vysvetlili, že pokiaľ budem jazdiť po Bratislave podľa predpisov, tak sa mi nemôže nič stať. „Neboj sa, väčšina havárií v meste končí len pokrčenými plechmi,“ ubezpečil ma inštruktor, ktorý tvrdil, že mojím najväčším problémom pri šoférovaní bude prekračovanie maximálnej dovolenej rýchlosti. „Priprav si peniaze na pokutu!“ Povedal mi raz vo chvíli, keď som sa rútil po rovnej ceste 80-tkou a až táto veta ma vystrašila natoľko, že som nohu z plynu ubral.
Dosť veľký stres asi pre každého uchádzača o vodičský preukaz sú záverečné skúšky za prítomnosti policajtov z Dopravného inšpektorátu. O ich prísnosti a nekompromisnosti idú doslova legendy, tak som bol zvedavý ako to zvládnem. Do auta sme nasadli piati – traja účastníci autoškoly, policajt a inštruktor. Prvý sa za volant posadil mladý muž, ktorý s nami predviedol doslova jazdu smrti. Nebyť niekoľkých zásahov inštruktora, ktorý brzdil, keď bolo treba a v rozhodujúcom momente zrážky s kamiónom strhol riadenie doprava, tak by nás asi z auta vyrezávali záchranári. Potom som prišiel na rad ja a povedal som si, že horšie to byť nemôže. Našťastie nebolo, hoci som sa nevyhol niekoľkým chybám. O pár dní som si na polícii mohol vyzdvihnúť vodičský preukaz a tešiť sa zo slobody, akú človek má, keď si môže sadnúť za volant a odviezť sa sám kam len chce. Medzitým som totiž kúpil od známeho auto – starší Seat Ibiza s tým, že sa na ňom naučím jazdiť a keď ho pritom rozbijem, tak škoda nebude až taká veľká. Podarilo sa mi to už po týždni... Na Bajkalskej som neubrzdil v kolóne na mokrom teréne a vrazil do troch áut predo mnou. Privolaní policajti nikomu z účastníkov nehody alkohol v krvi nezistili, ja ako jej vinník som musel zaplatiť pokutu 60 euro, hoci som čakal, že mi rovno vezmú vodičský preukaz, ale asi na základe môjho veku nepredpokladali, že som jeho držiteľom len týždeň. A odvtedy si už dávam na ceste oveľa väčší pozor a jazdím radšej pomalšie, za autami si nechávam väčší odstup (aj keď sa vždy nájde nejaký chytrák, ktorý sa mi do tej bezpečnostnej medzery zasunie) a ani na cestách mimo Bratislavy radšej neriskujem. Nech si ma ostatní predbiehajú. Zistil som, že to je asi jediné, čo nás v autoškole nenaučili a po doterajších skúsenostiach z ciest zisťujem, že evidentne nie som jediný, čo to dobre nevie...
