„Messi je dobrý technik, ale celá Barcelona hrá iba naňho. Ronaldo má kvalitnejšiu kopaciu techniku, lepšie hlavičkuje, dokáže aj brániť. Messi má výhodu v tom, že sa ho obrancovia boja skopnúť. Keby hral proti nám, tak by ho buď môj brat Jožo alebo niekto z obrancov raz-dva dal dole a už by mal pred nami rešpekt a toľko by si nedovoľoval.“ Tieto jeho slová ma zaujali a tak som využil chvíľu, keď jeden z jeho spoločníkov odišiel na WC a pýtam sa: „Ujo a vy ste hrali futbal na akej úrovni?“ A on vraví: „Však za Slovan.“ Tak som sa v duchu pousmial, lebo už som si v živote stretol pár takých krčmových chválenkárov, čo vraj hrali hokej v NHL a chytali za Toronto alebo sa takmer dostali do futbalovej reprezentácie ČSSR nebyť nešťastného zranenia a predčasného konca ich kariéry.
„A dali ste v Slovane aj nejaký gól?“ vyzvedám ďalej. „Asi sto som ich dal,“ tvrdil mi šesťdesiatnik s tenkými fúzikmi. Medzitým sa z toalety vrátil jeho parťák, tak som sa zase venoval očami pozeraniu futbalu a ušami rozhovoru pri susednom stole. Starý športovec sa sťažoval, že nemá kam chodiť na futbal. „Ja na Pasienky nevkročím. Veď to vôbec nie je štadión vhodný na futbal. Ak sedíte na tribúne pri Poluse, tak je bránka od vás asi tak sto metrov a na druhú stranu ani nedovidíte,“ pustil sa do nadávania bývalý slovanista. „A ešte by Kmotrík chcel, aby som si permanentku kúpil. Toľko rokov som odohral za Slovan a dokonca aj za Inter a teraz by som im mal za to, že tam občas prídem ešte aj platiť?“
Rozčuľoval sa ďalej: „Nechápem, ako mohli nechať tak zruinovať štadión na Tehelnom poli. Veď tam už nie je ani jedna železná brána, za chvíľu bezdomovci rozoberú aj tribúny, ktoré sú zo železobetónu!“ Nakoľko dosť často chodievam okolo bývalého stánku Slovana, tak som musel uznať, že má pravdu. „Veď to je hanba, že Slovensko nemá národný futbalový štadión! A pritom by určite jeho výstavba stála menej, než rekonštrukcia starého zimáku,“ dodal rozhorčene. Priznám sa, že aj napriek fundovaným rečiam som ešte stále nebol presvedčený o tom, že sedím na pive s nejakým slávnym futbalistom a preto som sa odhodlal ešte na jednu otázku: „A ktorý váš gól považujete za najdôležitejší alebo najpamätnejší vo vašej kariére?“ Na to sa pousmial a hovorí mi: „No asi ten, ktorý som dal za Slovan v roku 1969 vo finále pohára víťazov pohárov proti Barcelone a vďaka ktorému sme vyhrali 3:2.“
Po týchto slovách som doslova onemel a snažil som sa zapamätať si jeho tvár a ponáhľal sa domov, aby som si na webe preveril či mi mohol vravieť pravdu a nevydával sa za niekoho, kto nie je. Najskôr som zistil, že tretí gól vo finále PVP v roku 1969 dal za Slovan hráč menom Ján Čapkovič. Google mi ukázal, že podoba sedí na 100 percent a určite to bol ten chlapík z krčmy. A ďalej už som len žasol: Ján Čapkovič sa stal so Slovanom tri krát majstrom Československa (1970, 1974 a 1975), v roku 1968 získal československý pohár a v roku 1972 sa stal najlepším strelcom ligy, v ktorej celkovo odohral 285 zápasov a dal 100 gólov. Reprezentoval ČSSR aj na MS 1970 v Mexiku a v najcennejšom drese nastúpil v 20 zápasoch a vsietil šesť gólov. Mrzí ma, že som ho v krčme nespoznal a nazdávam sa, že takáto futbalová legenda by mala mať čestné miesto v hľadisku na každom ligovom zápase, aj keby sa mu na tú jeho permanentku museli zložiť Dzurinda s Ficom...
