Mne sa to stalo v stredu večer a celkom príjemne ma to prekvapilo, aj keď ten list nebol až tak úplne nečakaný. Približne pred mesiacom som sa totiž stretol v café Verne so svojimi vernými kamarátkami Tamarkou a Barborkou a neskôr si k nám prisadol ešte aj náš spoločný známy, ktorého azda celá Bratislava pozná pod menom Ludwig. Rozprávali sme sa o všelijakých veciach a s miernou nostalgiou si zaspomínali aj na (ne)dávnu minulosť, keď ešte neexistoval internet a ľudia museli využívať iné formy komunikácie, teda napríklad aj písanie listov. Všetci štyria sme sa zhodli na tom, že dáme šancu slovenskej pošte, aby do našich schránok doručila aj niečo iné, než úradné zásielky a tak sme napísali na kus papiera svoje domáce adresy a potom si každý z nás vytiahol poskladaný papierik a povedal, či je ochotný napísať a poslať dotyčnému ručne písaný list bližšie neurčeného rozsahu a samozrejme aj obsahu. Teoreticky totiž mohla vzniknúť situácia, že by si niekto vyžreboval sám seba, takže by sa síce písaniu listu vyhol, ale zároveň by asi žiaden ani nedostal. Náhoda to našťastie zariadila tak, že každý z nás si vyžreboval niekoho, koho v plnej miere ako svojho listového priateľa akceptoval, takže zvyšok večera sme sa už len pri dobrom víne vytešovali, akú skvelú myšlienku sme dostali a prisahali, že ju určite veľmi radi aj zrealizujeme.
Po týždni som telefonoval s jednou z báb a pýtal sa jej, či už nejaký list napísala, alebo nebodaj poslala. Zahanbene skonštatovala, že nie a tak som sa bez výčitiek svedomia priznal, že ja som na tom rovnako z jednoduchého dôvodu - akosi som si na to nenašiel čas. Ale ako by som ho mohol mať, keď si ho sám neurobím? Opýtal som sa podobne ako jedna z postáv v kultovom Matrixe a tak som si sadol v kuchyni za stôl a husto popísal štyri strany papiera. Išlo to ťažko. Okrem vypĺňania tlačív v banke a podpisovania výkazov a papierov v robote už totiž pero až tak veľmi nepoužívam. Rukopis mám kostrbatý a asi aj dosť nečitateľný, hoci kedysi som bol právom hrdý na svoj ozdobný krasopis. Skrátka som to nejako naškriabal a hneď na druhý deň poslal poštou vyvolenej osobe. Odvtedy prešli asi tri týždne a keď som v podstate na celú vec pomaly aj zabudol, tak som dostal už spomínanú bielu obálku a v nej list, z ktorého si dovolím zacitovať:
"Kde začať? Asi tam, kde sme minulý týždeň skončili. Všetko sa točí okolo nej. Láska. Ničí a napĺňa nás zároveň. Máš ju, je zle. Nemáš ju - ešte príšernejšie. Zistila som, že s láskou je to ako s peniazmi. Skazí ťa, ak si jej zažil veľa. Zničí ťa, ak si jej mal málo. Akokoľvek je to s ňou zlé. Už by na ňu niekto mohol vymyslieť nejaké sérum - ako protiliek..."
P.S. Milá Barborka, lebo ty si autorkou predchádzajúcich riadkov, a čo keď proti láske sa možno vôbec nedá bojovať, pretože bez nej by ten náš život asi naozaj nemal význam? Alebo čo ak sme práve našli spôsob, akým sa dajú aspoň zmierniť bolestivé následky lásky na dušu človeka? Možno neexistuje nič lepšie, než chytiť do ruky pero a napísať o všetkom, čo nás trápi niektorému zo svojich priateľov. Tebe sa uľaví a jeho poteší, ak zo schránky vyloví list, o ktorého význame a budúcnosti v 21. storočí väčšina z nás celkom reálne pochybuje. Ja nie. Viem, čo tvoj list so mnou urobil a ako veľmi mi pomohol. Takže do písania priatelia!!!
