Detské bitky skončili a nahradili ich ozajstné. Nejaký dôvod sa vždy našiel. Najčastejšie sme sa bili o priazeň spolužiačok. Keďže som pritom narazil na staršieho soka, musel som sa zdokonaliť. V knižnici na mňa čakali dve náučné knihy – Základy džuda a Sebaobrana. S kamarátom sme ich najskôr podrobne naštudovali a následne pristúpili k praktickému nácviku. Zo začiatku to bolo ťažké a neraz sme utrpeli malé zranenie. Postupom času sme sa zdokonalili a navzájom hádzali o zem ako nič. Konfrontácia so sokom nedala na seba dlho čakať. Po pár sekundách skončil na zemi a pri odvete tiež. Prišla sláva, ktorá však netrvala dlho. Spojili sa proti mne viacerí a skončil som na zemi ja. Dôležité bolo, že som si aký-taký rešpekt vybudoval a stúplo mi sebavedomie.
Vážnejšiu roztržku som mal na zemiakovej brigáde. Rozdelili nám úseky a išlo sa makať. Môj úsek susedil so spolužiakom z vyššieho ročníka. Zbadal som, ako posunul hranicu, čím si svoj úsek skrátil a môj predĺžil. Toto teda nie, pomyslel som si a hranicu vrátil na pôvodné miesto. Najskôr ma prepichol pohľadom, potom hranicu opäť posunul a ostal ju strážiť. Vyriešil som to po svojom. Na pôvodnej hranici som rozkopal pár riadkov zemiakov, aby bolo jasné, kde je hranica. Tým som ho však vyprovokoval k útoku. Použil som nacvičené chvaty a súper zletel na zem tak razantne, až mu vyrazilo dych. Ležiac na chrbte, nevysvetliteľne hýbal rukami, pričom robil grimasy ako pokazený mím. Trvalo pár sekúnd, kým sa nadýchol a začal sa vyhrážať, ale na momentálnu odvetu si netrúfol. Stalo sa to v období, keď po škole chodila partia starších chalanov a dávali mladším pupkáča. Samozrejme, dotyčný patril k nim. Veľa mojich rovesníkov pocítilo ťažkú päťkorunovú mincu na svojom bruchu. Najskôr ho zvalili na zem, kde ho štyria podržali, piaty mu vyhrnul košeľu, naslinil päťkorunovú mincu a z celej sily hodil na brucho. Vzniknutý červený fľak ich vedel náramne pobaviť. Bolo mi jasné, že to skúsia urobiť aj mne. A skúsili, no neúspešne. Od strachu som zrejme chytil amok a všetkých naokolo udieral nielen päsťami, ale tiež nohami. Pupkáča mi nakoniec nedali, naviac okrem hanby utŕžili niekoľko modrín.
Po týchto skúsenostiach som sa prihlásil na karate, čo vzbudilo taký rešpekt, že sa ma viac nedotkli a konečne som sa mohol venovať láske. Spolužiaci prejavovali spolužiačkam náklonnosti rôzne. Niektorí ich chytali za rastúce prsia a niektorí im dvíhali sukne. Ja som sa k tomu neznížil. Do jednej spolužiačky som bol platonicky zaľúbený a veľakrát som tajne sníval, ako ju raz pozvem do kina, ibaže hanblivosť bola silnejšia. Skončila základná škola a skončila aj platonická láska.
Na strednej škole to bolo o čosi iné, ale to je už ďalší príbeh.
Na záver ešte vtip:
Ktosi klope ma nebeskú bránu.
„Čo jéé...?“ zakričal svätý Peter.
„Nie, čo je, ale kto je!!“ zaznie hlas spoza brány.
„Preboha, zasa učiteľka?!“
