Veliteľ roty mal s nami starosti do posledného dňa. Týždeň pred naším odchodom sa v meste konalo vinobranie a veliteľ z obavy, že vyrobíme s kamarátom prúser a ostaneme mu na krku ďalší mesiac, dal nás slúžiť na bránu. Boli sme nahnevaní, pretože sme si už dlhšiu dobu robili chuť na burčiak. Večer som vymyslel plán... Kasárne sme zamkli, kľúče vopchali do vrecka a vyrazili na vinobranie. Na začiatku prebehla koštovka a následne sme nakúpili burčiak so sebou. Ako na potvoru, stretli sme tam veliteľa roty. V okamihu vytriezvel a celou cestou do kasární nám nadával. Našťastie všetko dobre dopadlo. Veliteľ si to nechal pre seba a my sme spokojní odišli do civilu.
Dva roky sme mali všetko dané a zrazu prišla realita. Obrovský strojárenský podnik zamestnával tisíce ľudí, tak sa našlo miesto aj pre mňa. Jednotvárna robota ma nenapĺňala a s kamarátom sme začali premýšľať o zmene. Rozhodnutie padlo dosť rýchlo a uchádzali sme sa o prácu v ZNB (dnes Policajný zbor). Najskôr bolo potrebné absolvovať fyzické testy a hneď po nich psychotesty. Mne sa to podarilo, na rozdiel od kamaráta, ktorý neuspel. Na oplátku mu ponúkli stať sa vojakom z povolania. Po chvíli premýšľania súhlasil a časom si rozhodnutie pochvaľoval. Ja som bol takisto spokojný, pretože som v novom zamestnaní zažil veľa dobrého aj zlého a niekedy až nebezpečného. Niektorých kolegov som si hneď obľúbil, nakoľko sršali humorom a do práce som sa doslova tešil. Aj po rokoch často spomínam na nespočetné množstvo veselých príhod a prípadov. Keďže ma niektoré vedia stále rozosmiať, rozhodol som sa pár z nich zaznamenať a podeliť sa s vami. Zhmotnil som ich do príbehu a vznikla moja prvá kniha Veselé príbehy z VB. Svetlo sveta by mala uzrieť koncom apríla.
Poslaním knihy Veselé príbehy z VB je pobaviť a rozosmiať, o čom hovorí už úvodné motto od Charlieho Chaplina – „Deň bez smiechu je premárnený deň.“ Kniha je plná humorných príbehov a dialógov, ako aj vtipov. Zameriava sa na radových policajtov, ktorí pri zmene režimu prežívali neľahké obdobie, pretože boli spájaní so zásahom proti študentom v Prahe, ako aj s tajnou službou ŠTB.
Hlavným predstaviteľom je mladý príslušník Samuel Kráľ, pracujúci na kriminálke v okresnom meste na strednom Slovensku. V kancelárii má dvoch starších kolegov... Igor je vážnejší, naopak, Rudo je veselá kopa. Vychádza z neho pozitívna energia a vtipy vie sypať z rukáva. Kolegovia o ňom hovoria, že ich bude rozprávať aj na vlastnom pohrebe. Všetci traja sú dobrými kamarátmi a držia spolu v dobrom i zlom.
Príbeh príslušníka Samuela Kráľa, na pozadí ktorého prebieha Nežná revolúcia, začína tesne pred novembrovými udalosťami v roku 1989. V spomienkach sa vracia do minulosti a opisuje rôzne prípady či príbehy, popretkávané humorom. Prebiehajúce zmeny mu postupne zasahujú nielen do pracovného, ale aj súkromného života. Hľadanie životnej lásky má zrazu neskutočné úskalia.
Ľuďom sa postupne menia priority, pretože peniaze začínajú mať veľkú moc. „Nová doba“ okrem pozitívnych vecí – slobody a demokracie – prináša aj negatívne, a to organizovaný zločin a drogy.
Tajnú službu ŠTB v knihe zastupujú dvaja radoví eštebáci pracujúci v okresnom meste... Starší eštebák súdruh nadporučík Fero Macík a mladší súdruh podporučík Michal Parazit. Nemenej dôležitý je aj tretí, vysoko postavený eštebák – podplukovník Ľubomír Krásny, pracujúci v Prahe. Svojím aktívnym prístupom však najviac vyniká eštebák Parazit, ktorý je magor a práve pre takúto prácu sa narodil.
Za bývalého režimu mal v ZNB dôležité postavenie náčelník bojovej prípravy, tzv. „bojovák“ – súdruh major Sapík, zaoberajúci sa poradovou a streleckou prípravou príslušníkov.
Oveľa dôležitejší bol politický pracovník, tzv. „politruk“ – súdruh podplukovník Hlúbik. Okrem politického vzdelávania príslušníkov robil aj nábor do komunistickej strany.
V neposlednom rade kniha okrajovo opisuje jednu z najdôležitejších historických udalostí. Nežná revolúcia priniesla slobodu a demokraciu, čo ani dnes po rokoch nie je samozrejmosťou.
Na záver vtip:
Policajt našiel opicu a doviedol ju na oddelenie. Náčelník mu hovorí:
„Choď s ňou do ZOO!“
Na druhý deň bola opica znovu na oddelení a náčelník sa rozčúlil:
„Včera som ti prikázal, nech s ňou ideš do ZOO?!“
„Veď sme boli,“ bránil sa policajt, „veľmi sa jej páčilo... dnes ideme do kina.“
