Odhliadnuc od ponižovania a šikanovania niektorými profesormi som prežil na strednej škole celkom krásne obdobie. Voľného času bolo menej, nakoľko nás zavalili množstvom učiva a hlavne technickým kreslením. Spolužiačky a spolužiaci boli super. Nikdy sme nemali medzi sebou žiadne roztržky, čo sa o základnej škole povedať nedalo.
Na oplátku nám robili problémy niektorí profesori. Jeden nás prirovnával k dychovým hudobným nástrojom, vraj sme tiež dutí. Iný nás zasa za malé zaváhanie pri odpovedi doslova šikanoval nechaním po škole. Nie však v bežný deň, ale v piatok o pätnástej. Najviac vynikal profesor technického maturitného predmetu. Tvrdil, že na jednotku nevie nik, na dvojku vie pánboh, na trojku on a študenti na štvorku, päťku. Poväčšine sa toho aj držal a málokedy som dostal lepšiu známku ako štvorku. Raz nám dal na domácu úlohu vypracovať technologický postup výroby určitej súčiastky. Dlho som sa s tým mordoval, čím som zaujal otcovu pozornosť. Bol technológ a celý život sa venoval technologickým postupom, dokonca podal pár patentov. Poradil mi a ja som vypracoval profesionálny technologický postup výroby. Na druhý deň som prácu odovzdal profesorovi a namiesto pochvaly mi ju dal prerobiť. Pritom ju vôbec nečítal. Mne sa to podarilo nejako rozdýchať, no otec bol poriadne vytočený a rozhodnutý ísť mu dohovoriť. Našťastie ho to do rána prešlo. Prácu som akurát prepísal a profesorovi odovzdal úplne rovnakú. Takisto ju nečítal a rovno mi povedal, vraj je to o čosi lepšie. Obmäkčiť ho vedeli jedine dary. Tí, čo mu ich nosili, mali za odmenu lepšie známky.
Zaujímavosťou bol náš nadčasový odbor. Prístrojová a automatizačná technika. Učili sme sa programovací jazyk BASIC, ibaže bez počítača. Ten bol na škole až jeden, aj to v zatvorenej miestnosti. Na začiatku sme si ho boli pozrieť. Zaberal celú miestnosť a vydával dosť veľký hluk. Nakoniec sme boli radi, že sa učíme programovať v triede a bez počítača.
Na záľuby veľa času neostávalo, no s kamarátom sme si vždy nejaký našli. Hrávali sme pri ohníku na gitarách a snívali o sláve. Časom sme si chceli založiť skupinu a hrávať vlastné pesničky. Keďže elektrické hudobné nástroje stáli nemalé peniaze, všetko ostalo iba snom. Hra na gitare a vlastné pesničky mi na strednej škole predsa len trochu slávy priniesli. Na kultúrnej súťaži som jednu vlastnú zahral a zožal nemalý úspech. Milostné vzťahy tu rozmazávať nebudem, pretože už nemali ďaleko od skutočného sexu.
Po úspešnom absolvovaní skúšky dospelosti a náležitej oslave som dostal povolávací rozkaz. Na dva roky sa stali mojím domovom kasárne, kde som pozažíval neuveriteľne veľa príhod a užil si aj akú-takú slávu.
Na záver maturitný vtip:
Študent zistil, že cez akademický týždeň všetko nedobehne, preto sa naučil len otázku číslo trinásť. Postavil sa pred komisiu, vytiahol si papierik s číslom päť a rýchlo ho hodil nazad so slovami: „Som poverčivý, trinástku nechcem.“
Predseda komisie sa zamračil a prehrabával v papierikoch, kým nenašiel trinástku. Podal ju študentovi a prikázal: „Keď ste si vytiahli trinástku, musíte ju zodpovedať!“
