O rodine môjho otca toho veľa neviem, takže jeho nadšenie, že možno našiel ďalšieho člena svojho „kmeňa“ som musela rýchlo schladiť. Otcovi rodičia sa veľmi nehlásili ani k svojmu synovi, nie to ešte k nám, jeho rodine. Moja zvedavosť však vycítila šancu dozvedieť sa niečo o „ľuďoch a veciach“ na Taiwane, a tak sa nesmelo pýtam na krajinu, ľudí, skrátka na život v tejto, pre mňa exotickej, krajine. A s napätím čakám aspoň stručnú odpoveď. Tá naozaj prišla, a na šťastie vôbec nebola stručná.
Ferino mi poskytuje kopec zaujímavých informácií, takže mám pocit, ako by som tam prežila pár rokov. Píše o tom, kde a ako tam ľudia bývajú, pracujú, cestujú, čo jedia, ako úžasne fungujú služby (naozaj) a tradičné trhy. Tak napríklad vy si vyberiete kura, ktoré sa vám páči, a oni ho tam zabijí a ošklbú priamo pred vašimi očami! Pripúšťam, že som rada, že u nás takéto trhy nie sú. Určite by som sa im vyhýbala širokým oblúkom. Ale neodmietla by som ponuku raz v živote sa po takom trhu prejsť. Cítiť atmosféru, kde sa stretáva toľko rôznych ľudí, zvierat a vecí. Každého z nich tam privádza niečo iné, a nie všetci ho opúšťajú živí. Ale tak to už v živote býva.
Takto nejako sa začalo naše písanie si. Trvá už pár týždňov, otázok a odpovedí je stále viac. A ja sa vďaka človeku, ktorého som nikdy nevidela dozvedám veci, ktoré by som sa inak asi nikdy nedozvedela. A aspoň virtuálne som stretla človeka, ktorého by som v reálnom živote asi nikdy nestretla. Človeka, ktorý nosí rovnaké meno ako ja. Blog, ďakujem, že si...
