Neviem, či bol pre mňa väčším šokom jej vek alebo dôvod, prečo to urobila. Pár minút po tom som sa už zamýšľala nad tým, ako môže také dieťa vedieť, čo je to samovražda a hlavne, kde získalo informácie o tom, ako sa to robí. Prišla som na jedinú logickú odpoveď: musela to niekde vidieť alebo počuť a to dokonca aj s popisom ako sa to robí. Sú veci, ktoré si dieťa jednoducho nedokáže vymyslieť len tak.
Príhoda na oslavách piatych narodenín môjho synovca mi znova pripomenula to dievčatko. A znova som si uvedomila ako málo si dávame pozor na to, čo hovoríme pred deťmi. Veď to, že sa hrajú ešte neznamená, že nás nepočúvajú.
Náš Maťko je zvedavý a hravý huncút /niekedy mám pocit, že Energizer sa spojil s Duracell a on je výsledkom tohto "pokusu"/. Jeho rodičia fajčia, ale napriek tomu, že bývajú v rodinnom dome, fajčiť chodia všetci von. Tak išli aj teraz, na kávu a cigaretu. Keď to počul Maťko, tak začal rozoprávať: "Fuj, cigarety! To je zlé. Keď budú toľko fajčiť, tak skončia v nemocnici na ihlách. A my pôjdeme do domova /rozumej on a jeho dvojročná sestrička/ alebo zostaneme sami tu, v dome." Nestačili sme sa diviť, čo hovorí. Všetci, vrátane ich rodičov im hovoríme, že fajčenie je zlé, takže potiaľto je to v poriadku. Ale nikto z nás nemá predstavu, kde nabral to ostatné. A ako to dokázal "logicky" spracovať rozum päťročného dieťaťa a použiť vo "vhodnom" čase. Nepriznal, kto mu to povedal, takže naozaj netušíme, kto to má na "svedomí". Veľmi sme sa snažili mu vysveliť, že nič také sa nestane. Verím, že pochopil.
Stačí tak málo - televízia, rádio, rozhovor dospelých. Z toho všetkého si deti skladajú mozaiku informácií.
Stačí tak málo, aby sa rozhodli napodobniť niečo, čo videli alebo počuli. Napríklad nepožičanie bicykla...
