Akú školu som skončila. Kde bývam. Teda, v ktorej dedine. Nie, že by chcel vidieť občiansky. Prichádza otázka na telo: „Vidím, že nemáte obrúčku, takže ste asi slobodná...“
Odpovedám: „Jasné, som. Svadba stojí veľa a rozvod ešte viac. Nie som taká bohatá, aby som si mohla dovoliť jedno aj druhé.“
„No jasné, ekonómka sa hneď prejavila.“ Smeje sa pán spolu so mnou. Ale nevzdáva to: „Mal by som niekoho pre vás. Taký mladý, šikovný, má niečo vyše 20 rokov. Veď vy tiež máte takých 22, nie?“
Videl ako sa smejem, tak pridal: „No dobre, možno 25?“
O pár minút ma záchvat smiechu prešiel a konečne som mohla odpovedať: „O rok budem mať 40 a zajačikov nemám rada ani na jedenie.“
Asi začnem znova nosiť môj starý, dobrý, obľúbený strieborný prsteň / obrúčku, aby ma klienti prestali považovať za mierne odrastenú tínedžerku...
