Moje korčuliarske (ne)schopnosti boli na konci minulého leta dosť chabé a tušila som, že zimné ničnerobenie im nepridalo, takže druhá pripomienka bola vážnou výstrahou: „Chceš sa niekde zrúbať?! Práve teraz, keď si hľadáš inú prácu?“ Uznávam, nebolo to práve jemne povedané, ale čo už. Svedomie má tú drzosť, že používa dokonca aj môj slovník. A okrem toho som musela uznať, že má pravdu. Predstava, ako prichádzam na pohovor s výzorom týranej ženy a tvárou ako keby po nej prešiel šmirgľový papier, ma v prvom momente pobavila, v druhom pripomenula detstvo, ale nakoniec som si uvedomila, že toto by na nádejného zamestnávateľa asi príliš nezapôsobilo. Možno by vyvolalo súcit, ale to je trochu málo na to, aby ma zamestnal. Nakoniec som si povedala, že v nutnom prípade pohovor odmietnem. Veď vonku je tak pekne! Okrem toho, môj posledný pokus v minulom roku bol vcelku úspešný. Teda, ak sa za úspech dá považovať fakt, že som nikoho nezrazila ja, nikto nezrazil mňa a dokonca som sa vyhla aj zlomeninám. Ale to aj preto, že keď ľudia a zvieratá videli smrť v mojich očiach, tak sa mi vyhýbali širokým oblúkom. Ďalším dôvodom proti je stará záležitosť – kolená. Pravdou je, že naposledy ma po pol hodine na korčuliach boleli dva dni. Lekári mi už dávno dali na výber. Vraj buď nebudem robiť nič a aj v 50tke budem mať svoje kolená (aj keď zlé) alebo inak nebudem mať kolená vôbec. Tak za prvé si neviem predstaviť, že nebudem mať kolená (to ako že budem mať stehná a hneď potom lýtka alebo čo?!) a za druhé ani jedna možnosť sa mi nepáči, tak som sa rozhodla, že budem robiť, čo chcem a čo mi kolená dovolia a uvidím ako to bude v tej päťdesiatke. Koniec koncov, možno sa toho veku ani nedožijem, takže prečo by som sa teraz mala nechať strašiť niečím, čo bude o 20 rokov?
Zvážila som všetky uvedené proti. Môjmu druhému ja sa minuli argumenty aj trpezlivosť, a tak som konečne mohla ísť. Poučená z krízového vývoja (rozumej pokusy z minulého roku) som vyrazila pre istotu s bandážami na kolenách a teniskami ma nohách. Korčule som si obula až za činžiakom. Keďže tenisky nebolo kam dať a rozlúčiť som sa s nimi nechcela napriek ich pokročilému veku, tak som bola nútená dať si na každú ruku okrem chrániča aj jednu tenisku. Postavila som sa na prvý pokus! Tomu ja hovorím slušný začiatok. Prvé kroky boli malé a pomalé. Ale išlo to. Dokonca tenisky na rukách pomáhali udržiavať rovnováhu. Asi si ten vynález dám patentovať. Len ľudia pozerali trochu nechápavo. Po prvých metroch a pár otočeniach (otočka je slovo, ktoré nevystihuje dosť presne to, čo som robila) som nabrala odvahu a rýchlosť. Ale rýchlosti bolo asi trochu viac, takže som sa pekne zviezla na zem. Na šťastie som dopadla na zadok. Uvedomila som si, že moje telo neutrpelo žiadnu fyzickú ujmu, takže budovanie mojej kariéry v tej chvíli nebolo ohrozené. Povzbudená úspechom som pokračovala. Predsa len som sa v niečom zlepšila. Úspešne som sa vyhla všetkým autám! To je pokrok. Minulý rok sa skôr autá uhýbali mne. A neviem, kto mal vtedy vystrašenejší pohľad. Ja alebo šoféri? No a teraz už jazdia vcelku bez strachu. Alebo to tak dobre hrajú. Neviem. Hlavne, že ma už v noci nebudia ich zdesené pohľady.
Horšie to bolo, keď sa zo zadného vchodu vyrútili dvaja malí čierni chlpáči. Rozbehli sa za mnou s nadšením, že sa konečne majú s kým naháňať. Skríkla som na majiteľa: „Pozor, lebo ich zrazím!“ Havkáči zareagovali skôr ako ich pán. Pozreli na mňa a keď uvideli môj nešťastný pohľad, tak pochopili, že by to bolo životu nebezpečné. Pre nich aj pre mňa. Preto rýchlo prebehli cez cestu skôr ako som sa k nim prirútila. Som im vďačná za to, že ich nemám na svedomí. Psíkov postupne pribúdalo a keďže mám zvieratá rada, tak som radšej ukončila svoj prvý „tréning“. Nechcela som ich provokovať a hrať sa s nimi na naháňačku. Následky by asi neboli príliš radostné. Ale sľubujem, že keď sa to naučím, tak sa s nimi rada ponaháňam. Samozrejme za predpokladu, že sa toho niekto z nás dožije!
P.S. Víkend sa skončil a angličtina ho strávila na stole. Test napriek tomu dopadol nad moje očakávanie (teda oveľa lepšie ako som čakala). Tak neviem, či je tá anglina taká ľahká alebo máme takých skvelých učiteľov.
