Dedinka sa nachádza niekoľko kilometrov za Žiarom nad Hronom. Tabuľu, označujúcu odbočku, nenájdete, veď bola z hliníku. Preto sme odbočili viac menej intuitívne a aj napriek tomu, že to spočiatku vyzeralo, že pred nami je iba chatová oblasť. Hovorí sa, že aký pán, taký pes a ja by som to upravila na aká starostka, taká obec. A myslím to v tom najlepšom. O obci sme počuli samé chvály, tak sme sa rozhodli presvedčiť sa na vlastné oči.
Mali sme dohodnuté stretnutie na tému čo robí obec pre svojich postihnutých, menšiny, sociálne odkázaných a podobne. Tak posúďte sami a prípadne sa nechajte inšpirovať:
Obec má asi 900 obyvateľov, žije tu 8 /slovom osem!/ národností, a všetci spolu dobre vychádzajú. Nie som si istá, koľko nárosností žije na území celého Slovenska, ale tých početnejších asi ani nebude oveľa viac. Pre mnohých z nich sa obec stala akýmsi útočiskom v čase núdze/napr. prišli tam Ukrajinci po Černobyle/. A možno práve táto rôznorodosť viedla k myšlienke založiť Múzeum národností. Aby tam každý našiel niečo svoje, niečo, čo pripomína jemu, jeho deťom, ale aj ostatným, odkiaľ prišiel. A tak vybrali takmer zničený dom v dedine, vypracovali projekt, požiadali o peniaze z fondov a čuduj sa svete, dnes je to krásne zrekonštruovaná budova, ktorá vonia drevom /niekomu aj štolverkami, ale nepýtajte sa ma, prečo/, a pritom si zachovala takmer všetky prvky pôvodnej architektúry. Hoci majú "iba" dvoch obyvateľov na vozíčku, mysleli aj na nich a ďalších návštevníkov, a všetko tomu prispôsobili. Expozícia sa ešte iba pripravuje, ale už sa teším na jej otvorenie a s radosťou sa tam raz vrátim. Lebo práve tam som si uvedomila, čo všetko sa dá urobiť, ak ľudia naozaj chcú. A tu určite platí známe "za všetkým hľadaj ženu". V tomto prípade pani starostku Kováčovú. Lebo počas jej rozprávania sme všetci mali pocit, že stačí chcieť, a potom sa už všetko dá zvládnuť.
Snáď už ani nikoho neprekvapí, že tu žijú dôchodcovia v jednej budove spolu so škôlkármi /škoda, že bola nedeľa a deti tam neboli/, že tu majú obecný park s krásnymi preliezačkami pre deti, a že aj toto dokázali vďaka peniazom z rôznych grantov a fondov.
Tak si myslím, že toto je krásny príklad toho, ako môžu vedľa seba žiť na malom kúsku zeme ľudia s tak odlišnou minulosťou a spoločnou budúcnosťou. A dôkaz toho, ako málo stačí na to, aby sa dalo urobiť tak veľa. Mnoho väčších obcí a dokonca miest by si mohlo vziať príklad. Ak dokážu aspoň polovicu z toho, čo v Janovej Lehote, tak sa aj ich obyvatelia môžu tešiť na príjemnejší a krajší život. A skúsme im pomôcť aj my. Pre začiatok aspoň tým, že budeme mať radšej ľudí okolo seba...
