O niekoľko minút ma zo snívania vytrhli ľudia nastupujúci na jednej zastávke. Všimla som si pani, ktorá vyzerala milo, nenápadne, len tvár a farba vlasov prezrádzali, že už toho v živote veľa prežila. V dohľade nebolo žiadne voľné miesto. Bolo jasné, že vzhľadom na jej vek nepatrí do kategórie cestujúcich (najmä žien), ktoré považujú za urážku, ak im niekto uvoľní miesto (predsa ešte nie sú také staré!). Tak som sa zdvihla, možno som aj zamrmlala niečo ako poďte si sadnúť a šla k najbližšej tyči, aby som sa mohla chytiť.
Jej reakcia ma poriadne zaskočila. Ako sme sa stretávali, vystrašene na mňa pozrela a ospravedlňujúco povedala: „Prepáčte, mne sa zdalo, že je tu voľné miesto, inak by som sem nenastupovala“. Vyzerala akoby sa bála, že jej vynadám alebo ju dokonca udriem. Kým som sa spamätala, už sedela na „mojom“ mieste a ja som stála o pár metrov ďalej. Nemala som odvahu pohnúť sa smerom k nej. Bála som sa, že by som ju ešte viac vystrašila. Mohla by sa zľaknúť, že som si to rozmyslela a idem ju vyhodiť alebo zmlátiť.
Jedna myšlienka ma však prenasledovala aj doma: S akými ľuďmi (takéto pomenovanie si ani nezaslúžia) sa v živote stretla, keď takto reaguje na niečo také samozrejmé?
Na strach v jej očiach nikdy nezabudnem.
