A to som tam išla práve preto, aby som aspoň na pár dní zabudla na problémy. Faktom je, že som naozaj prišla na iné myšlienky, len neviem, či: 1. som chcela prísť práve na také myšlienky, aké sa mi preháňali hlavou po tom, čo som videla a zažila a 2. museli byť zničené Tatry iba preto, aby som zabudla na vlastné záležitosti a dokázala myslieť na niečo iné. Možno to na prvý pohľad vyzerá zvláštne, ale Tatry boli pre mňa tou najväčšou osobnou pohromou. Až vtedy som si uvedomila, že tie ostatné problémy sú iba dočasné. Smola je, že sa „zomleli“ všetky naraz, ale veď nešťastie nikdy nechodí samo. Je však takmer isté, že sa postupne vyriešia a veci sa vrátia do svojich zabehaných koľají. Posledné týždne mi už začínajú dávať za pravdu. S Tatrami je to horšie. Keď som sa ráno pozrela z hotelovej izby v Starom Smokovci, hneď som pochopila jednu vec: Tatry ako sme ich poznali už nie sú. Tatry sú a budú, ale už nikdy nie také, aké boli. Tatry boli vždy mojou istotou, miestom, kde sa mi nič nemôže stať, kam na pár dní v roku utekám od civilizácie a dobíjam baterky. Sú tak trochu mojím druhým domovom. A odrazu mi ho niekto zničil a ja som sa na to všetko mohla iba bezmocne pozerať. Zmieriť sa s tým bolo to najťažšie. Ale dokázala som to. A presne tak sa snažím postupne zvládnuť aj ostatné problémy. Priznávam, že sa mi celkom darí. Až na to globálne otepľovanie. Ale veď človek nemôže chcieť všetko a hneď. Vďaka tomu všetkému som pochopila, že človek musí niekedy padnúť až na dno a zhorieť, aby sa mohol znova odraziť a vstať z popola ako Fénix. A musí to robiť celý život. Ale veď práve o tom ten život je.
P.S. Tento zápis vznikol v závere roku 2004.
