Stále počúvame, čo všetko musíme (alebo naopak nemôžeme) robiť. Preto, aby sme ochránili rizikové skupiny. A tak robíme, čo nechceme a nerobíme, čo by sme robiť chceli (napríklad pracovať). Už viac ako pol roka. Jediný, kto pre nikoho stále nič poriadne neurobil, sú naši politici.
Možno čakali, že ak sa budú dobre a dlho (celé leto?) modliť, tak sa stane zázrak (už na jeseň) a korona sama zmizne. Smola. Hlavne pre nás, obyvateľov. Za ten pol rok sme všetci akurát prišli na to, že zatváranie ekonomiky a ľudí (doma či v karanténe) dlhodobo nefunguje. Iba to oddialilo to, čo teraz prišlo. Všetci sme to čakali. Iba naši politici nie. Pretože prišiel čas na spustenie plánu dlhodobej, systematickej ochrany rizikových skupín. A naša krajina žiadny plán nemá. Namiesto toho máme chaoticky prichádzajúce nariadenia a opatrenia. Ani jedno z nich v princípe nič nerieši. Ani jedno z nich rizikové skupiny reálne neochráni. Väčšina z nich však ekonomicky likviduje. Všetkých a všetko. Lebo kompenzácie prakticky žiadne. Mimochodom, zamyslel sa niekto nad tým, z čoho štát vykryje výpadok v príjmoch, keď živnostníci a malé firmy krachujú? A z čoho bude vyplácať sociálne dávky všetkým nezamestnaným?
Možno stačí zmeniť prístup. Namiesto ekonomickej likvidácie väčšiny (pracujúcich) zabezpečiť skutočnú ochranu menšiny (rizikových skupín). Zobrať si príklad z miest a obcí. Mnohé z nich na jar zabezpečovali nákupy pre rizikové skupiny. Vo vlastnej réžii. Z vlastných zdrojov. Jasné, že toto nemôžu robiť (a hlavne financovať) dlhodobo. Možno stačilo túto službu legislatívne zadefinovať a finančne zabezpečiť. Samozrejme, zo štátneho rozpočtu. Presne toto mali pripraviť v lete naši politici. V tomto čase už služba mohla začínať fungovať.
Tak si to predstavme. Každý nepracujúci senior nad 65 rokov a chronicky chorý človek (presne definované choroby) môže požiadať obec o túto službu. Teda o nákup potravín, drogérie a liekov. Obec je povinná ju zabezpečiť. Ak nie, dostane pokutu. Bez nej to nemá zmysel. Mnohé obce by ju ignorovali rovnako ako povinnosť zabezpečiť terénnu opatrovateľku alebo odľahčovaciu službu. Prácu vykonávajú napr. nezamestnaní. Ideálne priamo obyvatelia obce. Samozrejme, že okrem primeraného platu majú hradené aj potrebné vybavenie (hygienické potreby, dopravu...). To všetko zo štátneho rozpočtu. Vďaka tomu každý človek z rizikovej skupiny môže zostať doma. A tak chrániť seba tým najjednoduchším spôsobom. A štát ho chráni tým najlacnejším a pritom efektívnym spôsobom. Každý sa sám, slobodne rozhodne, či túto službu využije. A ak áno, tak to neznamená, že človek je v domácom väzení. Pokojne pôjde na prechádzku alebo vyvenčiť psa. Len sa bude vyhýbať obchodom, cestovaniu verejnou dopravou a iným miestam, kde je väčšie riziko nákazy.
Máme vyriešenú ochranu rizikových skupín, teda menšiny. Legislatívne, personálne aj finančne. A teraz konečne dovoľme väčšine pracovať a žiť. Síce s mnohými hygienickými obmedzeniami, ale stále relatívne normálne pracovať a žiť. Lebo nesystémové, chaotické, ale hlavne ekonomicky likvidačné opatrenia nás vedú k tomu, že prevencia bude mať ďaleko horšie následky ako samotná choroba.
Áno, parafrázujem názov Simmelovej knihy. Nechajte, prosím, ľudí žiť.
