Sťažujeme sa, aký je ten svet zlý. Akosi nám uniká, že na tvorbe obrazu o svete, ktorý nám prinášajú médiá sa podieľame aj my. Práve tým, že takéto správy sledujeme, sami spôsobujeme, že ich médiá ďalej hľadajú a prinášajú. Realite je tak nastavené krivé zrkadlo a my vidíme iba odraz v ňom. A tak vzniká pokrivený obraz, ktorý si sami vytvárame, hoci si to vedome nepripúšťame.
Problém nie je ani tak v obsahu správ a časopisov ako skôr vo forme prezentácie. Žijeme v reálnom svete a k životu, žiaľ, patria aj smutné veci. Na šťastie sa skončili časy, kedy sme sa dozvedali samé dobré správy o tom, ako sa plány päťročnice podarilo splniť na 120 % už za štyri roky a aký podiel na tom má naša milovaná komunistická strana. Chybou je, že naše médiá väčšinou neinformujú, ale vyrábajú senzácie. Informovať predsa znamená sprostredkovať fakty a dať priestor všetkým zúčastneným stranám, aby sa vyjadrili k téme. Na to nepotrebujeme pohľad na mŕtve telo zahalené plachtou (zatiaľ, možno čoskoro nebude ani tá plachta, ale neberte to ako tip na zvýšenie sledovanosti!). Celkom stačí slovný popis a pre výstrahu možno zábery na zničené autá. Kto chce, ten aj toto bude brať ako varovanie a kto nechce, tomu môžete ukázať reťazovú haváriu v priamom prenose, a aj tak sa nepoučí.
Ľudský život je často obyčajný, stereotypný a pre mnohých nudný. Možno práve to je príčinou túžby po senzáciách. Chceme viac, niečo čo vybočuje z normálu, nech je to už čokoľvek, na cene nezáleží. Aspoň do času, kým tá mŕtvola, ktorá sa objaví v správach, nepatrí niekomu z našich blízkych. Potom možno prestaneme sliediť po senzáciách a začneme pátrať po informáciách. Len neviem, či tá cena predsa len nie je príliš vysoká.
