Ešte v lete chodila do mesta so mnou na nákupy. Vládala toho odvliecť v rukách viac ako ja. Ona mala 75, ja 46. Rokov, nie kilogramov. Vždy sme išli nakoniec do jej obľúbenej cukrárne. Ja na kávu. Ona na štyri kopčeky ovocných zmrzlín. Pokecať si so Zuzkou a jej kolegyňami - čašníčkami. Pozdraviť sa s "pánom šéfom" - tak ho vždy oslovovala. Prelistovať si klebetníky (bulvárne noviny).
Keď už nevládala chodiť so mnou do mesta, tešila sa na balíčky cukru a keksík. Tie drobnosti, ktoré dostanete v každej dobrej kaviarni spolu s kávou. Boli pre ňu spojením so svetom tam vonku.
A tak vždy, keď som v meste všetko vybavila a nakúpila, sadla som si do mojej obľúbenej kaviarne. Aby som si oddýchla pri káve. A aby som mame domov mohla doniesť 2 balíčky cukru a keksík. Aby som na jej otázku: bola si aj na kávičku? mohla odpovedať: áno, bola a neboj, nezabudla som na Teba. Doniesla som Ti cukor aj keksík. Mame sa rozžiarila tvár ako drobcovi pri rozbaľovaní vianočných darčekov. Keksík zjedla hneď. A do kávy po obede si nedala tabletku stévie, ako v bežné dni. Dala si balíček cukru, ktorý som jej priniesla.
V čase, keď sa znova zatvorili cukrárne a kaviarne, skončila mama v nemocnici. Ich otvorenia sa už nedožila. Včera som išla konečne do kaviarne. Pozerala som na dva balíčky cukru a keksík položené na tácke vedľa kávy. V duchu som videla rozžiarenú tvár mamy a počula jej otázku: bola si aj na kávičke?
