Dnes je to v mnohom iné. Vtedy som sedela na dvore nášho domu v malej dedine, teraz som na 6. poschodí najväčšieho sídliska hlavného mesta. Vcelku neškodných vrabcov vystriedali otravné holuby (ja mám rada zvieratá, ale ak ma niekto budí pravidelne o štvrtej ráno, tak to už je na mňa trochu priveľa!). Pribudlo áut a ubudlo hviezd. A možno sa mi to iba zdá. Napriek tomu je však atmosféra podobná. A ja zisťujem, že pohľad z nášho balkóna mi bude chýbať len o niečo menej ako letné večery s babkou. Je to moja posledná sobota v Bratislave. Žila som tu tri a pol roka.
V poslednom čase sa stalo veľa vecí, a nie všetky som mohla ovplyvniť. Zato mnohé ovplyvnili mňa, hoci sa ma netýkali priamo. A všetky prispeli k tomu, že sa niekoľko vecí a ľudí ukázalo v inom svetle. To ma presvedčilo, že prišiel čas na radikálnu zmenu. Už žiadne "kozmetické úpravy". A tak mením prácu, mesto, dokonca aj pracovnú oblasť. Vraciam sa domov, k rodičom. O pár mesiacov sa však vrátim tam, odkiaľ som odišla kedysi dávno ako malá žaba do veľkého sveta.Vrátim sa do domu, v ktorom som vyrástla. Prešlo viac ako 20 rokov. Okrem tých rokov mi pribudol titul, pár centimetrov (najmä do výšky), kilogramov (aj do šírky) a zopár vrások na čele aj v srdci. Ľudia ma vyliečili z dôverčivosti a naivity. Školné nebolo malé. Ale to stáva, nič nie je v živote zadarmo. Všetko musí niekto zaplatiť. Len niektorí si to dokážu zariadiť tak, že za nich platia iní. Možno aj to sú dôvody, ktoré ma nakoniec priviedli k rozhodnutiu vrátiť sa a začať od znova. Kruh sa musí uzavrieť, aby som z neho mohla vystúpiť a ísť ďalej. A ja to dokážem!
P.S. Tá obloha je v Bratislave naozaj divná. Už je pol jedenástej a ja z balkóna vidím iba 2 hviezdy a nejakých blikajúcich marťanov. To u nás doma je obloha hviezdami doslova posiata. Už aby som tam bola...
