Moje nadšenie schladila MHD, cesta mi trvala takmer hodinu. Ale čo by som neobetovala okružnej jazde električky po centre mesta? Veď touto trasou jazdila iba jediný deň! Tak som sa tešila, že mám to šťastie a, hoci nedobrovoľne, patrím k vyvoleným. Mali ste vidieť nechápavé pohľady ľudí na zastávkach, na ktorých sme podľa cestovného poriadku nemali čo robiť. Určite si mysleli, že si pár zazobaných šialencov prenajalo celú električku a teraz sa tu provokačne presúša kade tade.
Po vystúpení z električky som bola ušetrená riešenia dilemy, ktorým smerom sa vydať. Dav ma doslova „vcucol“ do seba, takže bolo rozhodnuté. Občas sa mi podarilo zastaviť aj pri nejakom oblečení. Predsa len, zima sa skončila a treba uvažovať aj o doplnení šatníka. Mňa zaujalo oblečenie, a ja som zaujala kokra. Najskôr si ma zvedavo obzrel. Potom asi uznal, že som vhodný objekt, a vzápätí sa pokúsil podarovať mi pár svojich bĺch. Alebo to bol jeho prejav náklonnosti? Každopádne, buď žiadne blchy nemal (našťastie) alebo som sa im nepáčila (čo je pre mňa rovnako pozitívna správa). Tak som radšej začala hľadať stánok, kde predávajú vecičky, vďaka ktorým sa zo semienok v sáčku stanú krásne kvietky všetkých farieb. A zároveň som začala rozmýšľať ako sa správne po slovensky volá tá nádoba, do ktorej sa sadia kvety na balkón. U nás je to válovec. Pozor, nemýliť s válovom. To je tá vec, z ktorej žerú svine, nie politické, tie ozajstné, štvornohé, čiže ošípané. Ale neviem, kto a ako prišiel na ten názov, veď čo je na prasatách ošípané?! S problémami tohto druhu sa stretávam vždy, keď chcem kúpiť niečo, čo nekupujem denne. Hoci som rodená Slovenka, občas sa cítim ako truhlík. Teda na vysvetlenie: truhlík u nás je akoby nadávka, ale myslená v podstate v dobrom, niečo ako nevedko, teda človek, ktorý popletie všetko ako Jožko Pletko. A v Bratislave (možno aj inde) je to už vyššie spomenutá vec, do ktorej sa sadia kvety na balkón. Ešte šťastie, že to tam mali napísané, takže som si ako veľká hrdinka pýtala dva, aby tomu jednému nebolo na balkóne smutno.
Horšie to však bolo, keď som chcela kúpiť oblizovač. Nehľadajte za tým nič perverzné! To je tá vec, ktorou sa čistí vandlík (fakt nepoznám spisovný slovenský výraz), keď z neho vylejete cesto na plech. Oblizovač sa vraj volá stierka. Ale veď stierka predsa patrí k maľovaniu, nie?! Tak v tom mám poriadny chaos. Ak k tomu pridám výrazy, ktoré používali moji starí rodičia, tak by som mohla začať písať cudzojazyčný slovník. Presnejšie, ide o jazyky slovenčina, žochárčina a jazyk mojich starých rodičov. Tomu najskôr musím vymyslieť názov. A keď ho napíšem, tak ho budem nosiť so sebou a stále dopĺňať. Konečne nebudem chodiť ako truhlík, teda pardon, nevedko.
