Starým rodičom som od malička tykala. Až v škole som zistila, že to nie je práve bežné. Napriek tomu alebo práve preto som si ich vždy vážila. Ale nie o tom som chcela.
Bolo obdobie, kedy sa každá moja veta začínala slovami: Babka a prečo...? A moja babka trpezlivo vysvetľovala prečo je nebo modré a stromy zelené a kto ich tak pekne vymaľoval. Robila to napriek tomu, že po každej odpovedi nasledovala spŕška „doplňujúcich“ otázok. Ona, na rozdiel odo mňa, už vtedy vedela, že detská zvedavosť a ľudská hlúposť naozaj nepoznajú hranice. A pre zvedavosť mala pochopenie.
Nepamätám si, že by ma niekedy udrela. A nie je to spôsobené slabou pamäťou ani tým, že by nemala dosť dôvodov. Neviem ako sa jej to podarilo, ale zistila, že na mňa platí dobré slovo a presviedčanie. Veď ako inak by dosiahla, aby neposedné dieťa každý rok dobrovoľne obetovalo dva týždne svojich prázdnin oberaniu červených ríbezlí? A za „odmenu“ mi stačilo jej poďakovanie a nejaká obľúbená sladkosť. Tuším aj vďaka tomu som objavila Kinder vajíčka. To, že mi prejavovala svoju vďačnosť, mi dávalo pocit, že ma niekto potrebuje a bola som hrdá na to, že aj ja, malé dieťa, dokážem pomôcť dospelému. Poviem Vám, bol to krásny pocit.
Hoci sme nikdy nemali nazvyš, napriek tomu pomáhala všetkým starým a osamelým ľuďom v dedine. Babka vždy hovorila, že človek na prežitie potrebuje iba tri veci: aby mal kde bývať, čo jesť a čo si obliecť. A aj o tieto veci sa ešte môže podeliť s inými. Vďaka nej som na vlastné oči videla, že pre ľudí sú teplá polievka alebo domáce koláče viac ako peniaze. Na šťastie sa za ne nedá kúpiť všetko. Mnohí ľudia v mojom okolí teraz nechápu, že ja ku šťastiu nepotrebujem značkové oblečenie z Auparku, zahraničné dovolenky, auto, vilu s bazénom, notebook a podobné „zbytočnosti“. Mne stačí na jeseň týždeň v Tatrách a snívam o tom, že raz si budem môcť dovoliť bývať sama.
To, ako som žila a čo som prežila je vo mne, je mojou súčasťou. Je to ako vírus, ktorý má človek v krvi a žije s ním celý život. Mám ten svoj vírus rada aj napriek tomu, že mi niekedy poriadne komplikuje život a viem, že nikdy nezabudnem na človeka, ktorý ma ním nakazil. A budem mu za to vždy vďačná. Len mám pocit, že som mu to nehovorila dosť často.
