Nezáleží totiž na tom, ktorá strana vlastní zbrane, médiá majú šancu rozhodnúť na koho budú namierené.
Ktokoľvek, kto má moc kontrolovať médiá, kontroluje mysle ostatných.
Je toto vôbec možné?! Na dôležitosť médií nie je snáď ani potrebné poukazovať. Dokonale to zobrazuje úvodný citát a vtip, ktorý vykresľuje ako možno tú istú skutočnosť prezentovať do úplne iného svetla. Médiá vytvárajú politickú skutočnosť. Sú kľúčové pri voľbách, referendách a rôznych otázkach, kde je možné ovplyvňovať verejnosť. Politik, ktorý nemá dostatočnú mediálnu priazeň, nemá veľké šance na zvolenie a to čo nie je v médiách akoby nebolo. Médiá usmerňujú politickú diskusiu alebo priamo tvoria témy, ktoré považujú za dôležité, pričom iné ignorujú alebo neprikladajú väčší význam. Vytvárajú v spoločnosti atmosféru danej skutočnosti, ktorú je takmer nemožné spochybniť.
Mediálne možnosti sú však oveľa rozsiahlejšie. Dokážu v spoločnosti vytvoriť určité morálne zásady - čo je dobré a čo naopak zlé, čo je správne a čo nie, hovoria čo máme čítať, pozerať, koho máme obdivovať a koho zatratiť, vytvárajú hrdinov a zločincov, ovplyvňujú náš názor na svet.
Skvelým príkladom môže byť prípad ruského prezidenta Vladimira Putina. Z titulnej strany sa dozviete, že podpora Putina je najnižšia za posledných dvanásť rokov. Až po prečítaní je zrejmé, že s politikou prezidenta je nespokojných 30 percent obyvateľov a naopak 47 je spokojných. Aby sa ešte väčšmi podporenie kritiky Putina posilnilo, pokračuje správa, že predtým politiku Putina schvaľovalo až 70 percent Rusov. Okrem toho článok nenápadne naznačuje nespokojnosť a demonštrácie proti znovuzvoleniu Vladimira Putina.
Ak ide o prípad amerického prezidenta Baracka Obamu v titulku sa objavuje informácia, že 40 percent Američanov považuje hlavu štátu za dobrého. Teda má dôveru a využíva efektívne riadenie vlády. Neskôr správa zobrazuje, že vlastne niečo okolo 50 percent ho považuje za nedôveryhodného a flákača. Ihneď je k dispozícií ospravedlnenie. Obamovi to vlastne všetko sťažuje zlá a nedostatočná zdravotnícka reforma. Objavuje sa ďalší negatívny údaj, že 56 percent ho neobdivuje a nesúhlasí s jeho doterajšími rozhodnutiami, v zápätí vyváži fakt na záver, ako ho 70 percent považuje za sympatického, milého človeka a 60 percent si myslí, že má predstavu do budúcnosti.
Na prvý pohľad je zrejmé, kto je skvelý politik a kto si nezaslúži podporu a získal kritiku. Máme tak možnosť nazrieť a uvedomiť si ako niektoré médiá žijú vo svojom vlastnom svete a snažia sa, aby sme ho vnímali rovnako. Je všetko iba na nás, ako sa rozhodneme a necháme ovplyvniť.
Iní zas prichádzajú s tvrdeniami, že danej zaujatosti nie je možné sa vyhnúť. Všetky prekrútenia, ktoré sa objavia v správach spôsobuje vraj časový tlak, ľudské zlyhania, nedostatočné miesta, krátky čas, málo financií alebo problémy so spracovaním celkového príbehu do krátkej správy. Ďalším argumentom býva, že médium nemôže informovať o všetkom a určitá selektivita je opodstatnená. Objavujú sa aj tvrdenia, že médiá sú senzácie chtivé a vtieravé. Podľa môjho názoru sú však tiché a nepriame. Nedostatočné venovanie sa podrobnej problematike a snaha priniesť, čo najkomplexnejšie informácie chýba. Nespytujú, ale konštatujú veci a javy, ktoré ticho akceptujú.
Súhlasím, že uvedené ťažkosti sa objavujú. Dovolila by som si však polemizovať o tom, že mediálne dezinformácie sú len výsledkom nevinných chýb a každodenných problémov so spracovaním správ. Áno, tlač a televízia musia byť selektívne - avšak aký konečný princíp selektivity alebo vzorca sa uplatňuje? Mediálna zaujatosť sa neuplatňuje náhodným spôsobom, pohybuje sa rovnakým smerom opäť a opäť.
FMK UCM
