Dnes pri behu sa mi pri množstve blata, mlák, jesenného lístia a špinavých tenisiek podarilo vrátiť sa do detských čias... Čias keď som mala krásny, bezprekážkový, šťastný a bestarostný život... Netrápilo ma,kedy si stihnem vyčistiť tenisky,oprať veci a umyť tú dlážku, ktorú určite zašpiním keď sa vrátim domov... Netrápilo ma, či spadnem a vytknem si členok, alebo zlomím ruku, oderiem tvár a veci podobné.. Lebo vtedy by som prišla domov ,mama by mi to pofúkala, oprala a poupratovala bez jedinného slova...
Teraz?..... Teraz som dospelá, nohy a ruky ma živia, tvár - "spríjemňuje ostatným ľuďom deň" :-) a mamička je ďaleko na to, aby poupratovala a pofúkala...
Ale dnes.... Dnes nebolo na výber... Bežala som cez tie mláky s úsmevom na perách..Nebehám ani kvôli času, ani kvôli km ale len preto,lebo mám hodinu a pol pre seba, kde dokážem úplne vypnúť, odreagovať sa a rozmýšlať nad vecami, nad ktorými za pochodu dňa rozmýšlať nedokážem...
A hlavne..v dnešnej dobe blato a ani mláka prekážka nie je...su horšie veci, ktoré sa v živote dejú... Tak ako pri behu, tak aj v živote, ideš raz do kopca a raz z kopca... Keď si hore, pozeráš na všetkých dolu a ked si dolu, tak sa snažíš byť čo najrýchlejšie hore....
Ja len....proste..mala som chuť to sem napísať... Bol to úžasný pocit v tom blate... Bola som opäť chvílu dieťa a nik na mňa neukazoval prstom... A mimochodom.. Keby nefotím, tak ten čas je lepší:-)
