Sú dokonalé a predsa nedokážu vyjadriť to, čo by som chcel niekomu povedať ja. Chcel by som povedať, že mi je to všetko ľúto, že som sa zachoval ako hlupák. Že som odhodil všetko to, z čoho som sa tešil a z čoho som mal radosť, že som odohnal niekoho, koho som ľúbil bez toho, aby som o tom vôbec vedel. Že som jednoducho zrazu mal pocit, že sa všetko to krásne vytratilo a ja to nechcem alebo nedokážem opätovne nájsť. A že po čase mám pocit, že sa mi to predsa len podarilo, našiel som ten chýbajúci kúsok a chcel by som všetko vrátiť späť tak ako bolo. Neviem ako, sám si to neviem vysvetliť, prišlo to všetko tak, ako to prišlo aj prvýkrát. Zatiaľ čo vtedy sme mali času ešte veľa, teraz nám už ten čas chýba. Za hlúposť sa platí.
Veľa veci si uvedomíme až vtedy, keď už je neskoro. Klišé, ale zároveň aj osvedčená pravda. Ľudia, na ktorých nám záleží a ktorých ľúbime, sú pre nás niečo, čoho krásu a vzácnosť si neuvedomujeme až do momentu, keď zrazu už vedľa nás nie sú. Obzrieme sa dookola a miesto vedľa nás je prázdne. Okolo nás chodia zašednuté postavy, no tá jedna, po ktorej pátrame pohľadom, je už dávno za rohom a kráča preč, na ulici cítiť len vôňu indického korenia z neďalekej reštaurácie. Snažím sa natiahnúť ruku, ale asi to už nemá zmysel, tá vzdialenosť je už žiaľ príliš veľká.
Tri bodky sú málo...
