Žijeme v spoločnosti, v ktorej je kultúra sexuálneho obťažovania a násilia bohužiaľ našou každodennou súčasťou. Medzi štatisticky najčastejšie obete patria ženy, výnimkou však nie sú ani muži. Reálne môže byť viac obetí mužov, no predpokladám, že muži oznamujú páchanie takýchto trestných činov ešte menej často než ženy, pretože sa vďaka genderovým stereotypom sami považujú za silnejších, ktorí sa danej situácii mali ubrániť zo svojej podstaty lepšie. V roku 2020 sa aj v slovenských médiách strhla takzvaná druhá vlna „me too“ kampane. Niekoľko verejne známych osobností sa priznalo k svojím skúsenostiam so sexuálnym násilím či zneužívaním rôznych podôb. Myslím si, že naša spoločnosť na tieto výpovede ešte nie je dostatočne pripravená.
Usporiadanie spoločnosti, spôsob akým vychovávame deti, aké vzorce správania im predávame, prístup k sexualite ako takej, vzťah k nášmu vlastnému telu a jeho zobrazovanie v médiách, preerotizovanie našej spoločnosti... Toto všetko má pozitívny alebo negatívny vplyv na to, či je societa schopná na podobné patologické prejavy sexuálneho násilia dôstojne zareagovať alebo nie.
Sexualizované násilie sa medzi ľuďmi deje, zanecháva za sebou devastované obete, ako aj ich blízkych. Je nepopierateľným faktom, že je nutné sa touto problematikou zaoberať. Priala by som si, aby sme žili v krajine, ktorá bude schopná na základe našich vlastných aktivít, diskusií, na základe osvety, výchovy, inštitucionálneho nastavenia či zákonov, takéto situácie eliminovať. A ak už vzniknú, bude schopná pre obete vytvoriť bezpečné a empatické prostredie, kde nájdu oporu a pokorných poslucháčov. Tiež by som si priala, aby aj násilníci, ktorí sa takýchto činov dopustia, mali dostupnejšiu podporu v tom, aby takéto činy nekonali znova. To sa mi však zdá zatiaľ ďalekým ideálom.
V tomto texte by som chcela trochu viac pojednať o roli obete a roli okolia, ktoré sa s obeťou sexualizovaného násilia stretne. V prvom rade je dôležité si uvedomiť, že nie je málo pravdepodobné, že sa každý z nás za svoj život dostane do jednej z týchto rolí. V obecnejšom slova zmysle, je okolím každý, kto sexualizované násilie aspoň z diaľky registruje a nejak vníma.
Vo svojej sociálnej bubline mám bohužiaľ niekoľko blízkych priateľov, ktorí majú skúsenosti so sexuálnym násilím. Ja sama mám skúsenosti so sexuálnym obťažovaním a sexuálnymi narážkami (s ktorými sa do určitej miery stretne za svoj život snáď každá žena).
Povolanie sociálnych pracovníkov tiež naznačuje, že sa do role „bližšieho okolia“ obete môžeme dostať. Najdôležitejším v týchto prípadoch je adekvátna reakcia.
Vhodne zvolené slová, vhodne zvolená ponuka pomoci, vypočutie, nehodnotenie situácie, a v prvom rade maximálna dôvera. Dobrým mi príde, aby sme sa my – v roli blízkeho okolia – snažili zbaviť nutkania hodnotiť a pýtať sa obete otázky tipu: „Prečo si nezareagoval/-a tak alebo inak?“ „Ako sa mohlo stať, že si išiel/-a sama domov?“ „Prečo si nezavolal/-a mne alebo niekomu inému?“ Takéto slová môžu naopak obeť ešte viac vystrašiť a uzavrieť pred tým, aby sa nám ďalej otvorila. Je dôležité, aby sme v obetiach nevyvolávali ešte väčšiu traumu, než sami zažili. Samozrejme, než sa situácia prešetrí orgánmi činnými v trestnom riadení, platí prezumpcia neviny, a nemali by sme nikoho očierňovať pred tým, než by sme vedeli, že sa skutočne dopustil/-a trestného činu.
V rámci mojej práce v neziskovej organizácii, kde pracujem s ľuďmi s mentálnym postihnutím, sa okrem svojej hlavnej agendy venujem podpore klientov v nadväzovaní bežných či partnerských vzťahov. Venujem sa takzvanému vzťahovému poradenstvu. Táto rola ma dostala do situácie, kedy sa mi klienti zdôverili s veľmi zložitým prípadom sexuálneho obťažovania.
Celá vec sa bohužiaľ nemohla prešetriť dokonca, pretože človek, ktorý mal byť preverený, v priebehu vyšetrovania nečakane zomrel. Čo ma však táto situácia hlavne naučila je to, aká dôležitá je v takejto situácii citlivá a správna reakcia – jednak voči obetiam, ale aj voči samej sebe.
Dúfam, že som reagovala správne, a čo možno najchápavejšie voči klientom. Dôležité bolo vyjadriť pochvalu za to, že nabrali odvahu s niečím takýmto za mnou prísť. Ďalej to bolo uistenie, že sa budem snažiť im v tej situácii maximálne pomôcť a že sa nemusia za seba hanbiť a hnevať sa na seba. Veľmi intenzívne bojovali s pocitom nesprávnosti, niečoho, čo nie je obvyklé, a aj keď nevedeli, že to, čo sa dialo, je veľmi vážne, cítili, že to nie je správne a nevedeli si v tom pomôcť.
Zaujímavé je, že som sa o sexualizovanom násilí od nich nedozvedela priamo, ale postupne. Pýtali sa ma na rôzne otázky z oblasti medziľudských vzťahov, na to, čo je správne, čo je nesprávne, a čo si o tom myslím ja. Ako keby si pripravovali pôdu na to, či som dostatočne dôverná osoba k tomu, aby mi zdelili to, čo v ich svete bolo nejakým spôsobom zvláštne a spôsobovalo im to trápenie.
Sami si neuvedomovali, že by mohli byť obeťami trestného činu, nerozumeli dobre tomu, do čoho sa dostali. Mali tendenciu obhajovať predpokladaného páchateľa a vyviňovať ho z toho, čo im spôsobil. Na čom im veľmi záležalo, bolo vedieť, že to nikomu nepoviem.
Musela som byť veľmi obozretná a balansovala som medzi tým, aby som nestratila ich dôveru (a neprisľúbila im, že to, čo mi zdelia nikomu nepoviem) a zároveň neporušila svoje pracovné povinnosti – čo bolo v tomto prípade pravidlo zdieľať takéto problematické situácie so svojím nadriadeným. V neposlednom rade mi prebehli v hlave aj občianske povinnosti – a to oznámenie polícii podozrenie spáchania trestného činu (za predpokladu, že by sa taký trestný čin dokonca mohol opakovať).
Takáto situácia bola pre mňa dosť náročná a jej riešenie netrvalo jednu konzultáciu, ale následne niekoľko mesiacov. Odniesla som si z toho poznanie, že je veľmi dôležité, aby dôverník, ktorý sa stal blízkym okolím pre obete, nezostával v takejto situácii sám, a pripustil si, že má taktiež nárok na podporu.
V sociálnych službách je pre pracovníkov dobrým nástrojom supervízia, ktorú určite veľmi doporučujem využiť čo najskôr, keď sa pracovník stane súčasťou tohto procesu. Pracovník dokonca môže potrebovať krízovú intervenciu a aspoň jednorazovú konzultáciu s odborníkom, ktorý mu pomôže ťažké emócie spracovať. Musím povedať, že sama som túto možnosti nevyužila hneď, ale až po tom, čo sa uzavrelo to najpodstatnejšie. V priebehu nasledujúcich dní bolo totiž nutné zahájiť sériu ďalších krokov, a starostlivosť o mňa šla v tomto momente bokom. V riešení situácie som sa spojila s kolegyňou, a počas prvých dní sme sa prevažne radili s odborníkmi z organizácie Bílý kruh bezpečí. S klientami sa nám podarilo otvoriť trochu podrobnejšie, k čomu došlo, a dohodnúť sa s nimi, že povieme rodičom, čo sa stalo, aby im ako ďalší blízki pomohli. Vedeli sme tiež o možnosti zažiadať pre našich klientov o zmocnenca, čoho vo výsledku využili.
Veľmi bolestivým bolo zistenie, že tak ako v mnohých ďalších prípadoch zneužívania v cirkevnom prostredí, aj v tomto prípade (nešlo ale o cirkevné prostredie), to vyzeralo tak, že išlo o zneužitie moci, postavenia, dôvernosti (blízky rodinný známy) a cielenej manipulácie obetí k svojím potrebám. Domnelý páchateľ dokonca zneužil náboženskú vieru ako nástroj manipulácie a vybudovania pocitu dôvery s obeťou. Jeden z klientov bol silno veriaci a to, že sa mu niekto ďalší prezentoval ako rovnako veriaci, dokonca s rovnakým krstným menom, vzbudilo u človeka s mentálnym postihnutím úctu a neschopnosť prijať, že by mu tento človek mohol ublížiť.
Klienti s mentálnym postihnutím patria v súvislosti so sexuálnym násilím medzi zvlášť zraniteľnú skupinu. Nižšia miera porozumenia, vyššia dôverčivosť, špecifické prejavy chovania, ľahká manipulácia okolím, to všetko prispieva k tomu, že sa môžu stať jednoduchšie obeťami. Rozpoznať, že sa v ich prípade jedná o zneužívanie, môže byť však o niečo ťažšie. Pre akéhokoľvek človeka je ťažké nabrať odvahu a niečo takéto povedať blízkej osobe. Človek so znevýhodnením to však musí mať ešte o niečo ťažšie. Môže mať obmedzenejšiu formu vyjadrovania, môže byť pre neho náročné povedať, zhodnotiť a zreflektovať, čo sa stalo. Väčšinou bohužiaľ kvôli tomu, že tomu nerozumie. V práci s ľuďmi s mentálnym postihnutím je pre to silno kladený dôraz na osvetu – na snahu vzdelávať klientov v oblasti ich vlastnej sexuality. V organizácii sa zameriavame na informovanosť klientov v ich právach, kladieme dôraz na ich schopnosť rozpoznať rizikové situácií, podporujeme ich v odvahe povedať nie. Tiež sa snažíme, aby vždy vedeli na koho sa obrátiť a ako zažiadať o pomoc. To je niečo, čo by sme mali podporovať u všetkých ľudí.
Zdroje:
M. Venglářová, P. Eisner a kol.: Sexualita osob s postižením a znevýhodněním, Portál, Praha, 2012
Z. Jakalová, V. Valkovičová: Bez súhlasu.txt. Display, Praha, 2020
