Súčasný konflikt s Ruskom je vhodnou príležitosťou analyzovať rôzne blokády, hospodárske sankcie, embargá a jedným slovom ekonomické vojny industriálneho veku. Všetky veľké vojny a konfrontácie 19.-21. storočia boli súčasne ekonomickými vojnami s vzájomným uštedrovaním si ťažkých úderov v hospodárske sfére: vysávanie zdrojov a financií, obmedzenia prístupu na trh, ku kapitálu a k dodávkam surovín a tovarov, námorná blokáda, ponorková vojna, ničenie tovární, infraštruktúry, preteky v rozvoji technológií a pod.
Ak sa pozrieme na námornú a kontinentálnu blokádu napoleonských vojen, blokádu Konfederácie v čase občianskej vojny v r. 1860-65, obe svetové vojny, britsko-írsku obchodnú vojnu, embargá voči ZSSR, ČĽR a východnému bloku, sankcie voči Kube, KĽDR, Iránu, Rhodézii, Rusku a pod., dospejeme k nasledovným zovšeobecneniam:
Nástroje ekonomickej vojny nedosiahli nikdy okamžitú zmenu politiky. Na to sú vlády príliš hrdé a skutočné sociálno-ekonomické dôsledky vlastne prichádzajú až s istým časovým odstupom – takže zdanlivo nie je nutné reagovať ihneď.
Hlavný účinok sankcií, embárg a blokád býval na začiatku morálno-politický (odsúdenie nepriateľského štátu, vytvorenie symbolickej jednoty so spojencami) a neskôr sa k tomu pridalo pomalé nahlodávanie ekonomickej a vojenskej moci protivníka a zapríčenenie jeho technologického zaostávania. Vždy ale musel prísť aj vojenský úder alebo politická revolúcia, aby tento nepriateľský štát v nejakej podobe kapituloval a prestal predstavovať nebezpečenstvo (porážky jednej zo strán v r. 1814, 1865, 1918, 1945, revolúcie v roku 1989-91).
Preto sa uvedené opatrenia vždy spochybňovali. Ich účinok nebol totiž viditeľný okamžite - na rozdiel napríklad od nejakej skvelej vojenskej operácie.
Demokratické štáty znášajú dôsledky ekonomickej vojny horšie. Aj malý pokles životnej úrovne vyvoláva sociálne otrasy, nespokojnosť a politické napätie. Autoritárske režimy sa s nimi minimálne na začiatku vyrovnajú lepšie. Obyvatelia jednoducho nedostanú príležitosť protestovať. Na druhej strane im hrozí v prípade narastania dlhodobého potláčania vnútorného pretlaku doslova kolaps v nepredvídateľný moment. Nevraviac o tom, že ak nemajú k dispozícii nejako ľahko dostupné prírodné zdroje (zlato, ropa), v dlhodobej perspektíve nedokážu vytvoriť úspešný ekonomický model.
Ekonomické vojny medzi demokraciami sú zriedkavé, nie príliš intenzívne, bez vášne a obyčajne sa končia nejakým v tichosti dohovoreným kompromisom (napr. britsko-írska obchodná vojna 1932-38, colné vojny medzi USA a EHS/EÚ).
Menšie štáty prirodzene znášali dôsledky ekonomickej vojny ťažšie a jej dôsledky sa prejavili skôr. Ani to však nemuselo znamenať nejakú automatickú kapituláciu. Pri dostatočnom odhodlaní aj menší štát dokáže vzdorovať sankciám a blokáde, akurát, že rýchlejšie a viditeľnejšie začína chudobnieť – minimálne v porovnaní so zvyškom sveta (Kuba, KĽDR, Irán). Až po situáciu, že sa kvalita života v ňom fakticky vráti na úroveň na začiatku industriálnej éry. No napríklad Rhodézia dokázala odolávať sankciám obdivuhodne dobre a dokonca dosahovať nie zanedbateľný hospodársky rast – pravda, mala meď, diamanty, nikel a chróm, čo bol každý ochotný kúpiť...
Veľké ekonomiky alebo veľké hospodársko-politicko-vojenské bloky sa dokážu s ekonomickou vojnou vyrovnávať lepšie a viesť ju celé desaťročia s nákladmi, ktoré nie sú viditeľné. Majú dostatok finančného, ľudského aj intelektuálneho kapitálu a iných zdrojov na ich kompenzáciu. Tak vyhral Sever nad Juhom v americkej občianskej vojne, spojenci nad Nemeckom v prvej aj druhej svetovej vojne a západný blok nad ZSSR a jej satelitmi. No spomenuté súperenie medzi východným a západným blokom v r. 1948-89 či medzi britským námorným a francúzskym kontinentálnym systémom v rokoch 1806-14 dlho pôsobili ako vyrovnané partičky bez vopred určeného víťaza.
Územne veľké štáty nemožno nikdy úplne zablokovať v prístupe k niektorej surovine. Na ich území sa totiž takmer vždy nejaké ložisko nachádza – je to len otázka ho nájsť, množstva, ktoré sa reálne vyťaží a nákladov. ZSSR dokázal v r. 1945-49 nájsť vlastné ložiská uránu a dajme tomu aj stredoeurópske krajiny by dokázali ťažiť nezanedbateľné množstvá ropy a plynu – otázkou sú náklady, cena a dopady na životné prostredie.
A samozrejme, každá blokáda či sankcie sú nejakým spôsobom obchádzané. Platí, že len zlý obchodník dodržiava politicky a vojensky motivovanú blokádu. Rast cien na obmedzované tovary vždy vyvolal vlnu pašeráctva či obchodovania cez neutrálne štáty. Pašeráctvo medzi Britániou, zámorím a európskym kontinentom v čase napoleonských vojen doslova vošlo do literatúry, známa je úloha Holandska, Švajčiarska či Španielska počas svetových vojen a my si ešte dobre spomíname napríklad na pokútne prevážanie elektroniky zo západných krajín do socialistického Česko-Slovenska.
Blokáda a embargá v každej dobovo aspoň stredne vyspelej krajine vyvolali explóziu inovácií a výroby náhražok. Niekedy krátkodobých (melta miesto kávy, drevoplyn miesto benzínu v Európe počas prvej a druhej svetovej vojny, miestna výroba inak nekonkurencieschopných počítačov v socialistickom tábore v sedemdesiatych a osemdesiatych rokoch) - často dokonca zdraviu prospešných (zmena stravovania v Dánsku v r. 1940-45 s prechodom na celozrnné pečivo, obmedzenie konzumácie tukov, mäsa, alkoholu a soli), a niekedy takých, ktoré sa stali základom celých nových odvetví: vyšľachtenie cukrovej repy v Európe na začiatku 19. storočia ako reakcia na stratu prístupu k plantážam cukrovej trstiny v Karibiku, priemyselná výroba dusičnanov z atmosférického dusíka v Nemecku počas prvej svetovej vojny, výroba syntetického benzínu a kaučuku z uhlia počas druhej, vytvorenie orieškového masla ako náhražky za čokoládu, prechod na automobily s nízkou spotrebou ako dôsledok ropného šoku v r. 1973 vyvolaného arabskými štátmi atď. Teraz budeme zrejme svedkami prechodu Európy na kvapalný plyn dovážaný po mori ako náhrady za plyn dodávaný ropovodmi z Ruska a tiež rozšírenia rôznych technológií šetriacich energiu a teplo. Rusko sa taktiež pokúsi o vyvinutie domácej náhrady napr. za aktuálne nedostupné západné technológie. Aj keby mali byť na úrovni ako spred dvadsiatich rokov.
Prevaha v jednom segmente ekonomiky – dokonca monopol - nestačí. Bolo viacero štátov, ktorých politici sa domnievali, že im výsadné postavenie pri zásobovaní svetového trhu jednou komoditou zabezpečí akúsi ochranu: Americký Juh takto špekuloval s bavlnou, arabskí šejkovia s ropou a plynom, no úspech bol len dočasný.
Obmedzenia dovozu surovín a energií do niektorej krajiny sa prejavili skôr a viditeľnejšie než obmedzenia na dovoz kapitálu a technologického know-how. Dôsledky tých druhých sú ale trvácnejšie a prejavujú na konkurencieschopnosti krajiny v budúcnosti.
Nikdy sa nevyskytol prípad, žeby krajina s menšou a menej rozvinutou ekonomikou a s nižšou úrovňou rozvoja technológií v ekonomickej vojne zvíťazila. Azda veľmi poučné konštatovanie v terajšej situácii, keď Rusko predstavuje asi 1,7% svetového HDP a blok krajín, ktoré prijali voči nemu sankcie, viac než 50%.
Ekonomické vojny bez výnimky vyhrávali krajiny alebo bloky, ktoré mali lepší prístup k svetovému oceánu. Nám suchozemcom to niekedy uniká, ale napr. 90% vývozu z EÚ a 95% vývozu z USA ide nakoniec morskou cestou.
Rozvinutím tejto faktickej axiómy je poznanie, že v ekonomických vojnách vždy triumfovali štáty s celkovo vyššou mierou integrácie do svetovej ekonomiky, s lepším prístupom k alternatívnym dodávateľom surovín, kapitálovým a finančným zdrojom a s kontrolou nad svetovými komunikáciami (najmä spomenutým oceánom).
Ak by sme aplikovali tieto zovšeobecnenia na súčasnú situáciu - s istým rizikom vlastným podobným predpovediam na základe skúsenosti z minulosti - sa môžeme oprávnene domnievať, že ruské faktické ropno-plynové embargo na západné štáty bude mať priamy ekonomický efekt, ktorý nepresiahne niekoľko mesiacov alebo rok. Západné národy s voľným prístupom k svetovému oceánu, s vyspelými technológiám aj istými kapitálovými rezervami, sa dokážu novej situácii relatívne ľahko prispôsobiť. Pre demokratické vlády je však problémom reakcia obyvateľstva na nevyhnutný hoci len malý pokles životnej úrovne – čo je výzva, ktorej autoritárske režimy až tak nečelia.
Ak vzniknuté problémy a turbulencie vyvolané dočasnými výpadkami výroby, vysokými cenami za teplo a za benzín západné demokratické vlády politicky ustoja (to ale nie je samozrejmé a bude to vyžadovať značnú dávku politického umenia a skutočného vodcovstva), západné štáty v nových podmienkach opätovne potvrdia svoju ekonomickú a technologickú prevahu nad Ruskom a nastúpi dlhá fáza ruského pomalého hospodárskeho a technologického úpadku v porovnaní so Západom. Letmé ohliadnutie do minulosti ukáže, že ak Rusko nemalo v niektorej väčšej vojne 19. a 20. storočia za spojenca technologicky, finančne a ekonomicky zdatnú mocnosť (USA, Britániu, Nemecko), proste prehrávalo (krymská vojna, rusko-japonská vojna, studená vojna, afganská vojna). Výnimku predstavujú víťazstvá nad dobovo ešte menej rozvinutými štátmi: Osmanskou ríšou alebo Perziou.
Obrázok: fran. wikipedia
