Takmer pred pätnástimi rokmi som napísal niekoľko článkov, v ktorých som vyzýval k väčšej diverzifikácii dodávok ropy a plynu na Slovensko (napr. HN 8.1.2009), pretože som sa domnieval, že bez ohľadu na naše postoje k Rusku, Ukrajine či komukoľvek inému je takmer stopercentná závislosť na jednom dodávateľovi veľmi riskantná – už len z čisto obchodníckeho pohľadu. Rastúce napätie medzi Kyjevom a Moskvou z nás mohlo spraviť v otázke zásobovanie energetickými surovinami rukojemníkov ukrajinsko-ruských vzťahov, ktoré máme len obmedzenú možnosť ovplyvniť. Žiaľ, s odstupom času sa ukázalo, že môj odhad bol v podstate správny, čo potvrdila dramatická eskalácia konfliktu spojená s ruským útokom vo februári 2022.
Je však načase zdôrazniť, že dnes inú možnosť ako hľadanie alternatívneho zdroja ropy a plynu nemáme. A to bez ohľadu narôzne sympatie časti Slovákov k slovanskému Rusku, naše postoje a konanie v zahraničnej politike, a taktiež politiku ostatných hlavných aktérov: EÚ, Ruska, Ukrajiny... Naša vlastná vnútropolitická diskusia, v ktorej sa prezentuje názor, že ak budeme menej „protiruský“, nepripojíme sa k sankciám a prestaneme podporovať Ukrajinu, zabezpečíme si lacné dodávky ropy a plynu, nezodpovedá reálnej situácii.
Predovšetkým obchod s ropou a plynom medzi Západom a Ruskom nezávisí len od jednostranných rozhodnutí Európskej únie a USA, ako sa nám niektorí snažia nahovoriť. Samotné Rusko má dlhodobo vypracovanú stratégiu, v ktorej kalkuluje, že svoju celkovo slabšiu pozíciu voči Západu v demografických a ekonomických parametroch a v oblasti konvenčných zbraniach bude vyvažovať asymetrickým spôsobom: metódami hybridnej vojny a propagandisticko-spravodajskej manipulácie, odvážnym a riskantným jadrovým vydieraním (koncepcia obmedzenej konvenčnej operácie voči fakticky druhoradým cieľom, no „prikrytej“ vyhrážkami rozpútania nukleárneho armagedonu, ak sa Rusku nenechá „voľná ruka“) a práve pohrávanie si s dodávkami energetických surovín. Ak vo všetkých oblastiach ekonomiky je skôr Rusko závislé na západných národoch, v tejto jednej- jedinej má značnú výhodu. Nie je jednoduché odhadnúť, či prezidentovi Putinovi jeho vysoko riskantná stratégia môže vyjsť. Nevdojak sa pri nej do mysle natíska spomienka na niekdajšie presvedčenie vodcov americkej Konfederácie z rokov 1860-65, ktorí verili, že pokiaľ južanské štáty zabezpečovali asi 70% svetovej produkcie bavlny, ostatnému svetu a najmä rozhodujúcej priemyselnej mocnosti – Británii – nezostane nič iné, ako Konfederáciu uznať a podporovať. A ako sa zmýlili! V každom prípade „manipulácia s ventilmi“ je súčasťou veľkej hry prezidenta Vladimíra Putina, ktorý ju bude používať podľa vlastného uváženia akceptujúc aj vlastné finančné straty – čo nás robí veľmi zraniteľnými. Napríklad k obmedzeniu ruských dodávok do Európy došlo už pred ruským útokom. Bol to čisto strategický krok s cieľom vyprázdniť európske zásobníky pred cieleným a plánovaným vyhrotením situácie a zlepšiť tak ruskú vyjednávaciu pozíciu. Posledné týždne sme svedkami ďalšieho pokusu vydierať európske štáty znížením alebo úplným prerušením dodávok. Podiel Ruska na zásobovaní EÚ plynom tak klesol zo 40% na 20% a dodávky plynu z USA prvýkrát prevýšili ruské. Pre Rusko to celé je síce nebezpečné zahrávanie si s vlastnou reputáciou dodávateľa, ktoré hrozí definitívnou stratou európskych odberateľov, no ruské politické vedenie teraz uvažuje v časovom horizonte najbližších mesiacov a za prioritu považujú dosiahnutie vojenského víťazstva – nie v kategórii ekonomických ziskov.
Druhým významným hráčom je Ukrajina. Vzhľadom na ruskú agresiu má právo v rámci odvetných obranných opatrení prerušiť tranzit suroviny, z predaja ktorej má jej nepriateľ významné príjmy. Z pochopiteľných politických ohľadov a ekonomických ohľadov na spriatelené západné štáty tomu nebude príliš naklonená. No Ukrajina je vo vojne, nikdy nevieme, ako sa môže radikalizovať, prípadne aké odbojové či partizánske skupiny tam môžu vzniknúť, pre ktoré je ropovod prepravujúci ruskú ropu plne legitímnym cieľom. Už teraz Ukrajina zastavila prepravu cez plynovod prechádzajúci okupovaným územím od ruskej Sochranovky.
A hlavný dôvod našej priam povinnosti odstrihnúť sa od závislosti na ruskej ropy a plynu je úplne banálny, no doteraz nebol v našej vnútornej diskusii dostatočne akcentovaný. Uvedomujeme si v plnej miere, že potrubia (Družba, Bratstvo a ich vetvy), ktoré nás zásobujú ropou a plynom z Ruska, vlastne križujú územie súčasných alebo potenciálnych bojových operácií? Respektíve cez Bielorusko, kde je situácia tiež nepredvídateľná a hocikedy sa môže aj táto krajina zmeniť na bojisko. A že je vlastne div, že sa stále dodržiava tichá dohoda oboch strán, že sa na tieto potrubia nebude útočiť? Priebeh vojnových udalostí je však neodhadnuteľný a veľkú úlohu v ňom zohráva náhoda. Či sa nám to páči alebo nie, naše dodávky z Ruska nezávisia len od vedomého rozhodnutia niektorej zúčastnenej strany. Čoraz viac môžu byť ohrozené neodhadnuteľným vývojom udalostí, úplne náhodným incidentom, ktorý nikto nezamýšľal, ale aké sa na bojisku vyskytujú. Necielený zásah granátom alebo zlodejské navŕtanie môže potrubie vyradiť z prevádzky na dlhé mesiace. Nevraviac o možnosti nepokojov v samotnom Rusku, ktoré by mohli vyradiť z prevádzky napríklad aj plynovody prechádzajúce po dne Baltského mora a zdanlivo obchádzajúce krízovú zónu (Nord Stream).
Z ohľadu na vlastnú bezpečnosť sme preto dnes nútení obracať sa na alternatívnych dodávateľov – odosobniac sa od akýchkoľvek postojov k protiruským sankciám, k Rusku, Ukrajine či od rôznych morálnych a „geopolitických“ konštrukcií. Trpezlivo musíme znášať aj vyššie ceny. Jednoducho nemôžeme byť závislí na zdrojoch plynu a ropy v nevypočítateľnej krajine a ani na prepravných cestách cez zónu konfliktu.
Obrázok: wikipedia
Článok bol pôvodne publikovaný v Hospodárskych novinách 25.7.2022.
