Áno, dnes problematické krajiny ako Grécko, Portugalsko, Španielsko a Taliansko sú chudobnejšie, než napr. Nemecko alebo Holandsko. Ich ekonomiky navyše trpia niektorými štrukturálnymi nedostatkami. Napr. orientácia na turistický ruch sa v prípade celosvetovej krízy ukazuje ako zjavná slabina, pretože prvou reakciou na možné ohrozenie životného štandardu je práve šetrenie na dovolenkách: Jesť sa totiž musí, obliekať tiež, deti do školy poslať treba, auto a televízor sa tiež musia vymeniť, ale do Španielska tento rok ísť nemusíme. ...
Avšak v eurozóne sú ešte chudobnejšie štáty než spomenuté juhoeurópske krajiny: Slovinsko, Slovensko a Estónsko. S eurom sa neoficiálne platí aj v Čiernej Hore a regióne Kosovo. A Írsko, ktoré bolo nedávno v podobnej situácii, sa z dlhových problémov dokázalo dnes už v zásade vyškriabať.
V skutočnosti treba hľadať zdroj súčasných ťažkostí v mentalite a historickej tradícii konkrétnych krajín v oblasti finančnej a menovej politiky a riešenia ekonomických otázok. Nemecko po hroznej skúsenosti z roku 1923 je krajinou, v ktorej sa kladie dôraz na stabilnú a spoľahlivú menu. Česko-Slovensko i Slovensko v podstate vždy kráčali podľa kurzu, ktorý nastavil v dvadsiatych rokoch minister Rašín, a hodnota koruny nikdy nepodliehala veľkým a najmä nie rýchlym prepadom. Na menovú reformu z päťdesiatych rokov sa u nás dve generácie pozeralo ako na božie dopustenie. Pritom jej dôsledky neboli ničím takým, s čím by obyvatelia iných krajín južnej, strednej a východnej Európy nemali opakované skúsenosti – a to dokonca aj viackrát za jeden ľudský život.
Na rozdiel od Nemecko i Česko-Slovenska mali naopak Taliansko, Španielsko, Grécko pod. dlhodobý sklon čeliť aktuálnym ekonomickým výzvam pomocou manipulácie s vlastnou menou.
V prípade zníženia konkurencieschopnosti na svetových trhoch uplatnili nástroj devalvácie vlastnej národne meny - teda zníženie jej výmenného kurzu za iné meny, následne čoho sa napr. cena domácej pracovnej sily zo svetového pohľadu zlacnila a ich vlastné produkty boli opäť predajné. „Severská“ cesta – ak ju môžeme takto nazvať – bola v takýchto prípadoch iná. Spočívala v nominálnom (i reálnom) znížení miezd a taktiež v snahe o zefektívnenie výroby pomocou zavádzania nových technológií a prechode na výroby s vyššou pridanou hodnotou.
Dôsledky pre obyvateľstvo boli vlastne v konečnom dôsledku rovnaké - zníženie jeho životnej úrovne v mene konkurencieschopnosti, veď žiaden hókus-pókus sa robiť nedá a za všetko musí niekto platiť - no ak sa použila cesta devalvácia a nie znižovania sumy na výplatnej páske, tak neboli hneď rozpoznateľné.
„Južné“ vlády sa aj častejšie uchyľovali k politike inflácie. Inflácia bola totiž jednoduchým nástrojom štátu na to, ako sa si poradiť s dlhmi. „Tlačením“ bankoviek či inou „výrobou“ peňazí sa zvyšoval objem finančnej masy v ekonomike, pri zachovaní rovnakého reálneho HDP sa ale zvýšila hodnota jeho numerického vyjadrenia a výška v minulosti vzniknutých dlhov , ktorých číselné vyjadrenie zostalo zachované, sa voči HDP krajiny a štátnym príjmom znížila. Veľmi jednoducho povedané, dlhy splácali v momente, keď hodnota konkrétnej menovej jednotky bola nižšia než v čase, keď dlhy vznikli. Samozrejme, toto očakávanie bolo obyčajne vyjadrené aj vo vyššej miere úrokov, ktoré tieto krajiny museli platiť. Preto mali aj sklon s viacej požičiavať a na výšku dlhov príliš nehľadeli. Mali historickú a v celku odôvodnenú skúsenosť spoliehania sa na to, že ich vždy nejako dokážu „roztopiť“ pomocou inflácie. Aj v tomto prípade to musel niekto zaplatiť. A opäť ako obyčajne, vlastné obyvateľstvo a to tak, že sa „roztápali“ nie len dlhy, ale aj úspory občanov.
„Severské“ krajiny boli naopak pri požičiavaní opatrnejšie. Odmietali totiž inflačný mechanizmus splácania dlhov (ktorý okráda obyvateľstvo o ich úspory) a preto museli hľadať iné možnosti podpory rastu ekonomiky než rast štátnych dlhov a výdavkov. Napr. stimuláciou podnikanie, vytváraním možností pre prílev zahraničných investícií, zvyšovaním miery úspor využiteľných na podnikateľské úvery a pod. Ani toto nie je bezbolestné – obeťou je opäť aktuálna životná úroveň obyvateľov, pretože ak si na toto všetko štát odmieta požičať, zákonite musí zvyšovať napr. mieru daňového zaťaženia alebo nejakým iným spôsobom odkladať spotrebu obyvateľstva a povzbudzovať ho napr. k dlhodobému investovaniu.
Tragédiou „južných“ krajín bolo to, že vlády si po prechode na euro nie plne uvedomili, že tie metódy riešenia ekonomických výziev pomocou nástrojov menovej politiky- inflácia a devalvácia – už nemajú k dispozícií a nedokázali obmedziť vlastné praktiky z minulosti (zadlžovanie sa, malá pozornosť venovaná zvyšovaniu efektivity výroby a modernizácii a pod). Hoci
Pokračovali do veľkej miery v starej tradícií a zaužívanom a vcelku bezstarostnom fungovaní, až narazili na moment, keď sa problémy nakopili a bolo treba uplatniť tie nástroje menovej politiky, na ktoré boli naučené, avšak zrazu už nemohli, pretože menová politika nebola výlučne v ich rukách. Euro nemohli sami devalvovať a ani slobodne zvyšovať objem peňažnej masy.
Vtedy sa akoby z ničoho zjavil problém dlhovej krízy a hrozby bankrotu štátov, ktoré v žiadnom prípade nemôžeme považovať za chudobné zo svetového a ani európskeho pohľadu. Hlavnou príčinou tzv. dlhovej krízy je teda rozdiel v mentalite a tradičnom štýle zaobchádzania s menou, ktorý majú politické a byrokratické elity v jednotlivých štátoch eurozóny. Španielsko, Portugalsko, Grécko, Taliansko, Cyprus si s dlhmi nerobili nikdy veľké starosti, pretože ich vždy splácali aj pomocou roztočenia inflácie, zatiaľ čo Nemecko, Holandsko, Rakúsko, Švédsko, Fínsko, Slovensko, Slovinsko a pod. si naopak na rast dlhov dávali pozor, pretože stabilita a dôveryhodnosť vlastnej meny a napr. aj záväzkov voči vlastnému obyvateľstvu bola pre ich vlády vždy dôležitá a nechceli ju ohrozovať tým, že by zvyšovali riziko toho, že ich budú musieť splácať práve pomocou inflácie. Francúzsko a Belgicko sú kdesi medzi týmito dvoma skupinami.
Je zaujímavé, ale ani jedna zo slabín tzv. južných krajín by sa neodstránila prostým odchodom z eurozóny - bez skutočných systémových zmien v ekonomike, mentalite i celkovom riadení spoločnosti. Balík dlhov by im na krku zostal. Štrukturálne problémy ich ekonomík- závislosť na turistickom ruchu a istá zaostalosť v porovnaní so severozápadnou Európou tiež. Ak mali ich vlády tradičný sklon k riešeniu ekonomickou problémov pomocou manipulácie s menou, ktorá ale v konečnom dôsledku poskytovala vždy len dočasnú úľavu, tak po odchode z eurozóny by sa takáto prax len potvrdila. Prípadné vyhlásenie v nejakej podobe bankrotu a odmietnutie splácania dlhov by síce vlády mohli domácemu obyvateľstvu prezentovali ako istú formu znovuzískania štátnej suverenity, no jednostranné odmietnutie splácania finančných záväzkov by mali určite veľmi negatívnu odozvu. Krajiny by museli čeliť množstvu žalôb a zrejme aj odvetných opatrení veriteľských krajín. Náhrada eura novou domácou menou by bola zrejme realizovateľná len formálne. Obyvateľstvo by totiž odmietlo vymeniť svoje eurá za menu, o ktorej by sa dôvodne mohlo domnievať, že by okamžite devalvovala. Eurové bankovky by si ponechali a nevymenili ich a vlastné účty by sa pokúsili byť vybrať alebo previesť do zahraničia. Vláda by sa teda tvárila, že v krajine existuje vlastná mena, ale je zrejmé, že obyvatelia by medzi sebou obchodovali s výnimkou nákupu pečiva a novín predovšetkým v euro.
Oslobodenie by to neprinieslo ani zvyšným krajinám eurozóny. Strata dôvery v euro (hoci len dočasná) a odmietnutie platenie dlhov, alebo ich platenie pomocou znehodnotenej meny by mohli mať značné dôsledky na európsky i svetový finančný systém.
Navyše ani v prípade odchodu z eurozóny by sa zvyšok EÚ nemohol len tak pozerať, čo sa bude v Španielsku, Portugalsku, Grécku a pod. diať a musel by nejako zasiahnuť a poskytovať pomoc. Hoci prostredníctvom iných mechanizmov ako sú predvídané v tzv. eurovaloch.
Veď aj po odchode z eurozóny by tieto krajiny zostali našimi spojencami a partnermi v rámci NATO a EÚ. Máme voči nim množstvo morálnych a právnych záväzkov. Taktiež by bolo predsa v našom záujme, aby sa táto časť kontinentu neprepadla do chaosu, ekonomickej mizérie, či nebodaj domácich nepokojov a občianskej vojny. Celkové straty z takéhoto scenára by mohli byť veľmi vysoké. Takže finančná pomoc by v nejakej podobe musela pokračovať aj po prípadnom odchode z eurozóny. Grécko dnes nepredstavuje pre Európu problém preto, že má dlhy – v danom moment už skôr tým, že zrazu máme v EÚ krajinu, kde sa spoločnosť rozpadá, ekonomika klesá niekoľko rokov za sebou, ľudia sa radikalizujú, rastie emigrácia a Grécko stráca schopnosť plniť svoje záväzky voči EÚ a NATO a normálne v nich fungovať.
Moralizujúca pseudoliberálne predstavy o tom, že tučných, lenivých a nezodpovedných Grékov máme teraz nechať v kaši, ktorú si sami navarili, a len sa tak na všetko vyčítavým pohľadom dívať a pohoršovať sa, je úplne smiešna – a to hlavne preto, že je nerealistická. Keby napr. Grécko „padlo“, situácia sa nevyrieši. Nemožno totiž očakávať, že následne by sa nič nestalo a všetko by potom pre ostatných šlo normálne ďalej.
Skutočné dlhodobé riešenie spočíva v zjednotení nie len meny a menovej politiky ale aj zásad celkových hospodárskych a finančných politík a ich dôslednom dodržiavaní. Ak je jednotná mena, nemôžu byť rôzne druhy prístupu k zaobchádzaniu s ňou. Možno špekulovať o tom, či by spoločná finančná a hospodárska politika eurozóny mala sledovať vzor „južný“ alebo „severný“, avšak dlhodobo je výhodnejšia skôr model „severný“ – teda pevná mena, odmietanie lacných ciest riešenia ekonomických problémov pomocou inflácie a devalvácie a koncentrovanie sa na dosahovanie vysokej hospodárskej výkonnosti a technologickej modernizácie. I keď je pravdepodobné, že súčasná ekonomická stagnácia a dlhové problémy sa budú v európskom rámci riešiť skôr istým uvoľnením inflácie v meradle celej eurozóny. Aktuálneho dlhového bremena sa bude treba nejako zbaviť (veď minulé málo zodpovedné rozhodnutia vlád Grécka, Talianska a pod. už zmeniť nemôžeme) a možno sa čaká len na to, až si Nemecko viacej požičia, aby sa to oplatilo aj jemu....
